Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1987)

Dttgan. Kitzlet; Pamâiîuk v Banské j B^sí?*icí, 1969. Pořo P. Breie?*

latentne přítomné. Ak abstrahujeme geneticky
dominantně výrazové prostriedky, obidva druhy
pracujú s obdobnými: s priestorom, hmotou,
konštrukciou, skupenstvom materiálu, plochou
atď. Architektúra je priestorom v objeme a zá-
roveň objemom v priestore (priestorom v hmotě
a hmotou v priestore): ,,je ako nějaká dutá
plastika, do ktorej vnútra móže člověk vstúpiť
a pohybovat sa v ňom".5 Aj socha je hmota
(objem) v priestore; priestor sochy je vzhïadom
na sochu vonkajší, konvenčný, umělý, skutoč-
nosť naznačuje, neobsahuje ju celú: ,,socha je
v podstatě mnohonásobná plocha, mnohostěn,
žije sice v priestore, ale tento priestor zostáva
mimo nej, nie je v nej obsiahnutý . . ."6 Táto
skutočnosť sa týká aj sochy vytvárajúcej prie-
stor v objeme (spomeňme postupy modemej
plastiky 20. storočia: sochu ako prostredie, en-

vironment, happening a pod.), ktorý je stále
konvencionálno-empirický. Socha je hmota —
objem, ktorá má svoju architektúru (stavbu)
— konštrukciu (rozdelenie a organizáciu dyna-
mických sil v rámci statiky), ktorá je daná ma-
teriálom ako konkrétným fenoménom hmoty
(každý má vlastně tvárné, konštruktívne, tek-
tonické zákony), určujúcim tvar sochy — plas-
tiky či skulptúry, obal hmoty, plochu ako po-
vrch, ktorý modeluje světlo a ktorý je iba
vonkajším zreíazením, vydutím, plynutím vnú-
torných sil dávajúcich profily, siluety, obrysy.
Socha imanentne používá prostriedky architek-
tonickej logiky (v rámci zobrazujúcich i nezob-
razuj úcich formotvorných začiatkov), ktorá ko-
ordinuje alebo subordinuje všetky štruktúrne
časti plastického celku. Ak Kagan uznává „ob-
jektivny zákon rozdvoj enia formotvorných spó-