Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1987)

53

ohraničuje předmětné zložky obrazu ako pevná
zjednodušená tmavá kontura.
Tvar: napriek až nápadnéj jednote Hložní-
kovho diela nachádzame v ňom neuveritelne
širokú stupnicu tvarových predstáv. Hložník
zostáva sám sebou nie preto, lebo si vyberá
,,svoje" tvary (stelesnené napr. v určitých té-
mach), ale preto, lebo akémukolvek tvaru vtláča
pečať svojho riešenia. Dává mu křídla a volnost,
ale aj mieru a sloh.
Farba: spoločným menovatelom doterajších
textov o Hložníkovi je téza, že farba nie je do-
minantnou zložkou v jeho výraze. Hložník iste
nie je koloristom z rodu tých, u ktorých sa
všetko vyjadřuje farbou, u ktorých je farba
všetkým. No nie je ani kresliarom-grafikom,
ktorý farbu priberá iba k spolupráci, ako sa
domnievali mnohí, čo Hložníka poznali len cez
jeho grafické cykly a knižné ilustrácie. Je vel-
kým dramaturgom farby už vo svojich začiat-
koch, a v tejto orientácii sa este prehlbuje
a stupňuje v novších súboroch svojich tempier,
kde farbe prisúdil — v kontexte nášho maliar-
stva — nevídané funkcie v zmysle výrazovom
aj významovom.
Světlo: nikdy mu nebolo blízkým světlo im-
presionizmu, pretože vo vztahu ku skutočnosti
mu nikdy nepostačovala optika a fyzika. Jeho
realizmus nie je realizmom zrny šlových prijí-
mačov a ich rozochvenej vnímavosti. Hložní-
kovo světlo je světlo expresie, světlo vyžarujúce
z predmetov a prežarujúce hmotno-duchovnú
substanciu věcí, ktoré zobrazuje. Je to světlo
poznania a nádeje. Nie světlo reprodukované,
ale obrazové, nezmenitelne patriace každej jed-
notlivej kompozícii.
Priestor: syntetizuje povahu Hložníkovej li-
nie, tvaru, farby, světla. Nejde o iluzívny,
akoby skutečný priestor, ale o priestor súvisiaci
so sugesciou Hložníkovho poňatia reality obra-
zu. Aj vtedy, keď dielo vzniklo z bezprostřed-
ného zmyslového kontaktu s přírodou, nemáme
pocit, že ide o opticku evokáciu priestoru danej
krajiny alebo postavy. Hložníkov priestor sa
vždy povyšuje do roviny výnimočnosti jednak
prostredníctvom umelcovho videnia, jednak
a najma prostredníctvom jeho obrazivosti. Preto
pozná nielen ,,jednoduché" priestory, ale aj

priestory, ktoré sa na seba vrstvia, do seba za-
kliňujú, od seba sa odvracajú, pričom ich do
týchto podob organizuje pomocou všetkých ná-
stroj ov, ktoré má ako kresliar a maliar k dispo-
zícii. Vo svojom poňatí priestoru premieta aj
poznanie koncepcií, ktoré priniesli o priestore
dějiny umenia vrátane súčasných výbojov. Ne-
vyhýba sa ničomu, čo mu pomáhá znásobovat
úvahy o hmotnom a duchovnom priestore
našich dimenzií a nášho bytia.

6. Náměty a ich významy
V Hložníkovom diele existuje najužšia pod-
mienenosť obrazu a významu, ikonografie a iko-
nológie. Téma, ktorú zo skutočnosti vyberá ale-
bo si ju vymýšfa, nechce byt v obrazovom pretl-
močení len informáciou o sebe samej, ale mieri
póza seba, má vejár svojich organicky i volné
súvisiacich významov. Ako u mnohých iných
autorov, aj u Hložníka je prvotným ,,obsah"
a druhotnou ,,forma", no v jeho konkrétnom
případe ide o velmi špecifickú povahu tvořivého
procesu. Filozofické a vóbec světonázorové po-
hnútky hrajú u něho rozhodujúcu úlohu. Sú ne-
vyčerpatelným prameňom obsahotvorných ideí
a pocitov. Sú ikonologickou zásobnicou, ktorá
ozmyselňuje každú jednotlivú tému a jej zložku.
Z nich pochádza ustavičný tlak nútiaci umelca
znova a znova hladaf čo najplnší výraz pre
symbolické funkcie a významy tvorby.
Ak sa pokúsime utriediť Hložníkove témy,
nevystačíme s ich prostým globálnym pome-
novaním. Vždy sa žiada aj ich bližšie určenie,
lebo ono mění napr. krajinu na industriálnu
vedutu a figúru na strážců.
Čím všetkým je u Hložníka figúra! Manžel-
kou, matkou, autoportrétům, bratom; Kristom,
anjelom, miništrantom; utečencom, vydeden-
com, prostitútkou, žobrákom; clownom, piero-
tom, krasojazdkyňou; násilníkom, strašidlom,
zvic-aťom, satyrom; hudobníkom, básnikom, u-
melcom; stavbárom, baníkom, hrabačkou, rolní-
kom; bojovníkom, partizánom, révolucionárom.
Krajina vie byt rodnou dědinou, záznamom
z ciest po domove a svete, městskou perifériou,