DOI Artikel:
Váross, Marian; Hložník, Vincent [Ill.]: Vincent Hloz̆ník
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.31180#0060
56
časnosti, z literatury a zo života, z videnia
a z imaginácie, vyrovnávala sa so silou ambície
rozvijat aj výrazivo výtvarných umění, byť
v prvých líniách uměleckého progresu. Na dru-
hej straně však pre hložníkovský tvořivý typ
nikdy nepostačovala len vôïa byť výtvarné ak-
tuálnym, byť ,,à la vogue". Tomu sa vzpierala
jeho umělecká morálka.
Ako je to u Hložníka so vzťahom medzi
estetikou a etikou? Ktorá ktorej podlieha, ak
vóbec podlieha?
Na prvý pohl'ad by bol mnohý pozorovatel'
náchylný zastávat názor, že ide o umelca, u kto-
rého sú etické podněty prvotné a určujúce, pri-
čom, našťastie, jeho nadanie je také velké, že
jeho tvorba sa nedegraduje na moralizátorstvo,
ale je aj nositelkou vysokých estetických kvalit.
Proti tomuto stanovisku sa však dá postavit
aj odlišná argumentácia: u Hložníka je domi-
nantnou vecou výtvarnost, teda cosi vyhraněně
estetické, a to napriek tomu, že nikdy nechce
byť tvorcom, ktorý sa uspokojuje len s artizu-
júcimi, připadne formaiizujúcimi úlohami, pre-
tože je citlivý na ustavičné přítomný mravný
korektív. Aj s touto podmienkou je v Hložníko-
vom postoji k tvorbě dóležitý prvok hry, roz-
koše zo snovania predstáv a z pohybu ruky.
V rámci svojského globálneho postoja k obrazu
sa neustále výrazovo obmieňa. Niekedy sú to len
varianty určitej představy, no velmi často sú to
aj meniace sa estetické programy, ktorými ne-
guje to, čo robil bezprostredne predtým. Akoby
ho premohol pocit presýtenia z jednej štýlovo-
-výrazovej polohy a túžba cez jej deštrukciu
zmocnit sa nových výrazových terénov. Toto
estetické mladnutie má sice aj svoju etickú mo-
tiváciu, ale přednostně patří do sféry zápasu
o umeleckú formu, je vecou imanentného vý-
vinu autorovej výtvarnosti.
Prirodzene, ak hladáme argumenty proti pre-
vahe etického nad estetickým v Hložníkovom
vztahu k tvorbě, robíme to s vědomím, že ani
sebasilnejšie z týchto dókazov nepoprú Hlož-
níkovu špecifickú moralitu, jeho etickú anga-
žovanost a neobíditelnosť mravnej problematiky
vóbec. Aj keď budeme akokolvek pozorné hla-
dat medzi tisíckami jeho skic a štúdií, nenáj-
deme ani jednu, ktorá by bola dielom člověka,
Hastrácia z kmhp Cb. Dickensa OHuer Tiolsí, akva-
relovaná perokresba, 1956—1957. Foío E. Mišarová
čo sa úplné vymanil z pocitu mravnej závaz-
nosti. Aj tam, kde maximálně popúšťa uzdu
svojej hravosti a obrazotvornosti, žijúc s po-
citom absolútnej výrazovej neviazanosti, a po-
dobné tam, kde siaha za motívmi z polosveta,
přežívá nepretrhnutelné spojivo s 1'udsko-spolo-
čenským morálnym zákonom. Ne vie byt 1' art
pour T artistom, hoci v špecifických kontextoch
uznává aj právo na takýto názor, lebo je pře-
svědčený, že část vývinu umenia v minulosti aj
v 20. storočí mu vďačí za viaceré důležité ini-
ciativy. Je však bytostné proti tomu, aby sa
právo na artizujúce hfadanie měnilo na univer-
zálnu dogmu či sektársku výlučnost.
Z tohto dialektického napätia medzi estetic-
časnosti, z literatury a zo života, z videnia
a z imaginácie, vyrovnávala sa so silou ambície
rozvijat aj výrazivo výtvarných umění, byť
v prvých líniách uměleckého progresu. Na dru-
hej straně však pre hložníkovský tvořivý typ
nikdy nepostačovala len vôïa byť výtvarné ak-
tuálnym, byť ,,à la vogue". Tomu sa vzpierala
jeho umělecká morálka.
Ako je to u Hložníka so vzťahom medzi
estetikou a etikou? Ktorá ktorej podlieha, ak
vóbec podlieha?
Na prvý pohl'ad by bol mnohý pozorovatel'
náchylný zastávat názor, že ide o umelca, u kto-
rého sú etické podněty prvotné a určujúce, pri-
čom, našťastie, jeho nadanie je také velké, že
jeho tvorba sa nedegraduje na moralizátorstvo,
ale je aj nositelkou vysokých estetických kvalit.
Proti tomuto stanovisku sa však dá postavit
aj odlišná argumentácia: u Hložníka je domi-
nantnou vecou výtvarnost, teda cosi vyhraněně
estetické, a to napriek tomu, že nikdy nechce
byť tvorcom, ktorý sa uspokojuje len s artizu-
júcimi, připadne formaiizujúcimi úlohami, pre-
tože je citlivý na ustavičné přítomný mravný
korektív. Aj s touto podmienkou je v Hložníko-
vom postoji k tvorbě dóležitý prvok hry, roz-
koše zo snovania predstáv a z pohybu ruky.
V rámci svojského globálneho postoja k obrazu
sa neustále výrazovo obmieňa. Niekedy sú to len
varianty určitej představy, no velmi často sú to
aj meniace sa estetické programy, ktorými ne-
guje to, čo robil bezprostredne predtým. Akoby
ho premohol pocit presýtenia z jednej štýlovo-
-výrazovej polohy a túžba cez jej deštrukciu
zmocnit sa nových výrazových terénov. Toto
estetické mladnutie má sice aj svoju etickú mo-
tiváciu, ale přednostně patří do sféry zápasu
o umeleckú formu, je vecou imanentného vý-
vinu autorovej výtvarnosti.
Prirodzene, ak hladáme argumenty proti pre-
vahe etického nad estetickým v Hložníkovom
vztahu k tvorbě, robíme to s vědomím, že ani
sebasilnejšie z týchto dókazov nepoprú Hlož-
níkovu špecifickú moralitu, jeho etickú anga-
žovanost a neobíditelnosť mravnej problematiky
vóbec. Aj keď budeme akokolvek pozorné hla-
dat medzi tisíckami jeho skic a štúdií, nenáj-
deme ani jednu, ktorá by bola dielom člověka,
Hastrácia z kmhp Cb. Dickensa OHuer Tiolsí, akva-
relovaná perokresba, 1956—1957. Foío E. Mišarová
čo sa úplné vymanil z pocitu mravnej závaz-
nosti. Aj tam, kde maximálně popúšťa uzdu
svojej hravosti a obrazotvornosti, žijúc s po-
citom absolútnej výrazovej neviazanosti, a po-
dobné tam, kde siaha za motívmi z polosveta,
přežívá nepretrhnutelné spojivo s 1'udsko-spolo-
čenským morálnym zákonom. Ne vie byt 1' art
pour T artistom, hoci v špecifických kontextoch
uznává aj právo na takýto názor, lebo je pře-
svědčený, že část vývinu umenia v minulosti aj
v 20. storočí mu vďačí za viaceré důležité ini-
ciativy. Je však bytostné proti tomu, aby sa
právo na artizujúce hfadanie měnilo na univer-
zálnu dogmu či sektársku výlučnost.
Z tohto dialektického napätia medzi estetic-