Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1987)

18

objektu a bez zachovania ktorých by jeho
ochrana stratila zmysel. V Žípe sa podařilo
predísť takýmto nenávratným škodám dokonca
pri natoiko technicky obtiažnych úkonoch,
akým je napr. tlaková injektáž drobiaceho sa
muriva v miestach so spráchnivenou nástěnnou
malbou. Za dobrý výsledok vďačíme aj šfastnej
okolnosti, že po celý čas trvania akcie, od za-
čatia prieskumných práč až po skončenie vlast-
ných restaurátorských činností, sa zachovala
autorská kontinuita. V priebehu dlhodobého
styku s predmetom ochrany mal totiž restau-
rátor příležitost dokladné sa oboznámit so všet-
kými podrobnostami v štruktúre jeho zložitého
organizmu a pochopit súvislosti medzi nimi.
Tie sa mu v procese pribúdania poznatkov pos-
tupné vryli do podvedomej památi tak, že ich
pri restaurovaní dokázal správné zohladniť aj
mimovolne. Vďaka automatike podvedomej pa-
máti — v kontexte s predtým už vytříbenou
odbornou erudovanosťou — mohla jeho restau-
rátorská práca na objekte nadobudnút charakter
nezastupiteinej tvořívej činnosti.
Výhoda autorskej kontinuity sa však móže
v plnej miere uplatnit iba za předpokladu dob-
rej súhry medzi reštaurátorom, odborným do-
zorom, zodpovědným pamiatkovým orgánom a
investorom akcie. V Žípe, kde reštaurovanie
i dozor mala na starosti tá istá osoba a obidve
ďalšie funkcie sa sústredili na pode jednej in-
štitúcie, záviselo zosúladenie všetkých momen-
tov v podstatě od dohody medzi dvorná partner-
mi. Předběžnými osobnými konzultáciami
vznikla medzi nimi ideálna súhra. Keďže vlastný
uživatel objektu nebol do akcie zainteresovaný
ani finančně, ani formou špeciálnych, rožne mo-
tivovaných požiadaviek, týkajúcich sa spôsobu
úpravy — čo v iných prípadoch neraz negativné
vplýva na koncepciu i realizáciu pamiatkových
úprav — mali tu vykonávatelia obnovy volné
ruky v otázke adekvátneho uplatnenia vědec-
kých a estetických kritérií.
V pamiatkárskej praxi takáto kumulácia

priaznivých podmienok na ideálnu spoluprácu
všetkých partnersky zúčastněných zložiek nebý-
vá častým zjavom. Váčšinou třeba pracné zla-
ďovat záujmy váčšieho počtu partnerov, kom-
petentných zasahovat do akcie, pričom tieto zá-
ujmy bývajú niekedy protichůdné. Neraz sa ne-
priaznivo prejaví podcenenie důležitosti zacho-
vania autorskej kontinuity, čo vedie obvykle
ku koncepčným posunom v priebehu akcie;
v dósledku toho mává potom konečná prezen-
tácia pamiatky hybridný charakter (napr. Bra-
tislavský hrad, Sobášny palác v Bytči a i.). Naj-
negatívnejšie dósledky však mává lahostajnosť
voči hierarchii hodnot v organizme obnovenej
stavby a nepochopenie potřeby priebežne zais-
tovať chráněné prvky před poškodením počas
trvania akcie. Keby investor v Žípe nebol uznal
za potřebné provizorně zastřešit svátyňu a po-
nechal ju počas dlhotrvajúcich přípravných práč
naďalej vystavená poveternostným účinkom
vody, mrazu a větra, boli by z nej prinajmen-
šom zmizli posledně zvyšky omietky s malbami.
Boli by tak nenávratné stratené právě tie hod-
noty, kvoli záchraně ktorých celá akcia vóbec
začala.
Výsledky v Žípe presvedčivo dokumentujú,
že odborná úroveň pamiatkárskej praxe nezále-
ží výlučné od stupňa kvalifikovanosti jednotli-
vých priamych vykonávatefov ochrany kultúr-
nych pamiatok. Nemenej dóležité je zosúladenie
vzájomných vzťahov medzi nimi. Vzhfadom na
spomínané zžitie sa reštaurátora s objektom, na
ktorom dlhší čas pracuje, je žiadúce, aby jeho
vztah neostal v polohe pasivného prijímania
metodických pokynov. Naopak, je potěšitelné,
ak sa ukáže schopným aktívnej spolupráce s or-
gánmi pamiatkovej starostlivosti aj pri riešení
koncepčných a metodických otázok. Banskobys-
trické středisko v případe Žípu dokázalo ocenit
spósobilosť reštaurátora aj pre tento druh spolu-
práce a přijalo ho za svojho konzultačného part-
nera. Konečný výsledok správnost takéhoto po-
stoja jednoznačné potvrdil.