Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1988)

21

Úvahy o renesancii na Slovensku,

najma o architektúre

fedor kresák

Chceme sa zaoberať otázkou, ako renesancia
na Slovensko přišla a aké sú jej charakteristické
črty na našom území. Mienime sa zamerať naj-
rnä na architektúru, nepokúšame sa však o reka-
Pituláciu jej dějin.1 Keďže ide o ucelený sloh pre-
javujúci sa aj v iných oblastiach výtvarného ume-
nia nevyhneme sa tomu, aby sme do nich aspoň
okrajové nezačreli. Nezaoberáme sa problémem
vyčerpávajúco a netrúfame si priniesť vždy hotové
riešenia. Naše úvahy sa budú neraz pohybovat
v oblasti hypotéz. V snahe o stručnost uvádzame
viaceré podstatné údaje len v poznámkách.
Je až neuvěřitelné, že renesancia, sloh značiaci
Přelom v dějinách výtvarného umenia, bola die-
lom malej skupiny umelcov, ktorí sa navzájom
Poznali a priatelili: Brunelleschi, Ghiberti, Dona-
tello, Luca della Robbia, Masaccio. Takisto pře-
kvapuje, že takmer po tri desaťročia nebola ani
len národným slohom. Obmedzovala sa na svoju
kolísku, Florenciu. Až okolo polovice 15. storočia
sa začala rozpínat do okolia: od Milána až po
Neapol, ba i za more, na východné břehy Jadranu.
Prvou oblasťou mimo Talianska, kde sa rene-
sancia udomácnila, bola Dalmácia, ktorá tým před-
běhla aj mnohé talianske kraje. Renesančné prv-
ky odvodené z tvorby Donatella a Ghibertiho na-
ehádzame už v rokoch 1444-1448 v Splite v tvor-
bě Juraja Dalmatínca.2 Ešte před rokom 1452 pre-
ßikol nový sloh do Dubrovníka.3 V rokoch 1466-
1468 tvoria pri dóme v Trogire Andrija Aleši
(Alexius, Alecxi)4 a Niccoló Fiorentino (Nikola
Florentinac)5 vynikajúce, už celkom renesančné
baptistérium. Kým o druhom z nich vieme, že ro-
ku 1468 na baptistériu pracoval,6 prvý sa podpísal
nad vchod: Andreas Alexius Dyrrachinus, opifex

MCCCCLXVII. Ten istý podpis si neskoršie vyte-
sal aj v Splite na náhrobok.7 Od 4. januára 1468
pracovali obidvaja sochári na kaplnke trogirského
patrona sv. Ivana Ursiniho pri tejže katedrále.
Neskoršie, asi až krátko po roku 1490, kaplnku
doplnil dvorná sochami Ivan Duknovič (Giovanni
Dalmata),8 syn kamenára z Trogiru, oblubený so-
chár Mateja Korvína.
I. Duknovič nebol zdaleka jediným Dalmatín-
com v Matějových službách. Roku 1912 publiko-
val slovinský historik umenia Vojeslav Molé9 v Ši-
beníku objavený latinský testament kamenára Iva-
na Grubaniča10 z Trogiru, napísaný 1. decembra
1487 (deň před smrťou) na Budíne, v dome maj-
stra Lukáša zo Splitu.11 V testamente sa vysky-
tuje rad mien kamenárov, ktorí súčasne pósobili
na Budíne: majstri Marin z Brača, Michal z Hva-
ru, zvaný Puhara, František Rádi zo Zadaru a Pe-
ter, syn Rade Busanina, z Trogiru. František sa
v dokumente uvádza ako pomocník majstra Luká-
ša, Peter ako bývalý žiak I. Grubaniča. Testament
a události okolo něho dokladajú silnú súdržnosť
vtedajšej zrejme početnej dalmatínskej umeleckej
kolonie na Budíne.
Maďarská výtvarná historická Rózsa Feuerová-
Tóthová12 vyvodila na budapeštianskom kongre-
se CAHA roku 1969 z dokladov, ktoré publikoval
Molé, nasledujúce závěry. Ide zrejme o členov
dielne. Na jej čele stál asi majster Lukáš, keďže
roku 1487 už vlastnil na Budíne dom, v ktorom
spomínaní kamenári bývali. Asi tam pósobil už
niekol’ko rokov, keď si zarobil na dom. Všetci
kamenári pochádzajú z miest, kde pósobil Niccoló
Fiorentino (Trogir, Split, Šibeník), alebo z ich oko-
lia (Brač, Hvar, Zadar). To autorku priviedlo