DOI Artikel:
Kresák, Fedor: Úvahy o renesancii na Slovensku, najmä o architektúre
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51759#0044
40
voláva na dielo WOLTERS, W. : La sculptura veneziana go-
tica, Venezia 1976, ktorý dospěl k závěru, že dalmatínske
sochařstvo sa vyvíjalo autonomně, nezávisle od benátské-
ho. Napriek odlišnosti uvedených názorov Donatellov vplyv
na dalmatínsku plastiku je nepochybný. Mohla ho spro-
stredkovať jeho padovská dielňa (1443—1452).
0 FEUER-TÓTH, R. : c. d., s. 626, s odvoláním sa na
prácu: FISKOVIČ, C. : Aleši, Florentinac i Duknovič u Tro-
giru. Bulletin Instituta za likovne umetnosti JAZU, 7, 1959,
č. 21, s. 39.
7 Roku 1454 sa na kaplnke v Rabe podpísal Andreas
Alecxi.
8 Vyučil sa zrejme u svojho otca v Trogire, v mladosti
(dokázateTne od roku 1466) pôsobil v Rime a v Umbrii
aj ako spolupracovník Antonia Bregnu a Mina da Fiesole,
s ktorým zhotovil náhrobok pápeža Pavla II. vo Vatikáne.
Roku 1484 alebo krátko predtým vstúpil do služieb Mateja
Korvína. Pracoval na Budíne, vo Visegráde a v Diosgyöri.
Jeho tamojšie diela sa stali obeťou tureckej náboženskej
neznášanlivosti. Matej ho pokládal za svojho najlepšieho
sochára, o čom svědčí jeho korešpondencia. Cituje ju BA-
LOGH, J. : Mattia Corvino e il primo rinascimento unghe-
rese. Évolution générale ... (c. d. v pozn. 3), s. 611—621,
citáty na s. 612, 613. Daroval mu kaštiel' Majkovec v Chor-
vátsku a zrejme ho pověřil aj zhotovením svojho náhrob-
ku, avšak krátko po jeho smrti Duknovič o kaštiel’ zase pri-
šiel a náhrobok nikdy nezhotovil. V rokoch 1497—1510
a zdá sa, že ešte začiatkom roku 1514 žil v Trogire. Kon-
com jeho života sa jeho diela objavujú znova aj v Talian-
sku (Benátky, Padova, Ancona). Pozři o ňom: FISKOVIČ,
C. : Ivan Duknovič Dalmata. Acta historiae artium, 13, 1967,
s. 263—270 a literatúru tam uvedenu v pozn. na s. 270.
9 MOLE, V.: Urkunden und Regesten zur Geschichte der
dalmatinischen Kunst aus dem Notariatsarchiv in Sebe-
nico. Jahrbuch des kunsthistorischen Institutes der k. k.
Zentralkommission für Denkmalpflege 1912, s. 155—159.
10 Magister Johannes de Tragurio, filius Katherinae con-
dam Grubanich, „Lapicida Serenissimi Regis de Monte Bu-
dense". Bol asi vdovec, matka mu v Šibeníku opatrovala
3 dcerky. Tamže, s. 167, 15’8.
11 ... in domo Magistři Lucae lapicidae .. . Svedkovia
kamenári Marin z Brača, Michal z Hvaru a knihovník
Juraj zo Zadaru sa v testamente označujú ako „ibidem
habitanti". Tamže, s. 156. Lukáš zo Splitu sa v testamente
označuje ako „lapicida regiae majestatis". Tamže, s. 158.
12 FEUER-TÔTH, R. : c. d„ s. 624—630.
13 Pozři pozn. 3.
14 FEUER-TÔTH, R. : c. d., s. 628 a pozn. '20, uvádza,
že podl'a L. Gerevicha bol Jakub autorom dnes nezvěstné-
ho basreliéfu madony a liai na Budíne aj sochy. Basreliéf
sa připisoval Lukášovej dielni a do Matejovho kostola na
Budíne (Notre Dame) ho mal preniesť Michal z Hvaru,
takže Jakub bol asi tiež členom tejto dielne.
15 BALOGH, J. : c. d., s. 620, a před ňou už DIVALD, K. :
Szepesvármegye a múvészeti emlékei, zv. 2, 1906, s. 101—
103;, sa domnievajú, že vznikli na Budíne a odtial' ich ro-
diny dali previezť na Slovensko, Myslíme skór, že ich
tesali kamenári z Budína na mieste jednak pre obťažnosť
přepravy, jednak pre analógiu s prípadom, keď Vladislav
Jagelovský požičal zo svojej stavby v Nyéku Ctiborovi To-
vačovskému na jedno léto najlepšieho kamenára. SAMÄN-
KOVÁ, E. : Architektura české renesance. Praha 1961, s. 11.
Červený mramor, používaný na Budíne, nie je bez chemic-
kej analýzy dókazom tamojšieho vzniku. Veď napr. ďalšie
náhrobky v Spišskej Kapitule, či celé baptistérium v Tro-
gire sú takisto z červeného mramoru.
16 Na ikonografickú súvislosť upozornila už BALOGH,
J. : A müvészet Matyáš király udvarában, Budapest 1966,
zv. 2, s. 212, obr. 311. Pochovaného označuje za člena
rodu Huňadyovcov a značné deštruovaný náhrobok kla-
die do šesťdesiatych rokov 15. storočia. VATASIANU, V. :
Istoria Artelor Plastice in Romania, Bucureçti 1968, s. 419
a obr. 424, pochovaného pokládá za Ladislava, brata Ma-
teja Korvína, ktorý zomrel roku 1457. Už tu stojí rytier
v brnění na levovi a po stranách sú anjeli.
17 ZápoTský v brnění stojí na levovi a drží sa za srdce
(infarkt?). Obkolesujúci ho anjeli sú podaní v duchu lyric-
kej ranej florentskej renesancie, gotika dožívá najma
v stenčených korintských stípoch. Katalog Schallaburg '82,
Mathias Corvinus und die Renaissance in Ungarn 1458—
1541', Wien 1982, s. 683, Č. 836, text od J. Baloghovej, vidi
viaceré tvarové analogie s dielami náj děnými na Budíne.
Aj z dokonalej antikvy autorka súdi na prácu člena budín-
skej dielne. Vznik kaplnky, v ktorej je náhrobok, kladie až
do rokov 1488—1493.
18 Tamže, obr. 19 a text od J. Baloghovej na s. 683—
684', č. 837.
19 Tamže, s. 684, s. 838 aj s obr. Chýba už lev pod no-
hami rytiera, anjelov nahrádzajú renesančně puttá. Zváčša
zakrytá tvář spodobneného má, zdá sa, individuálně črty
už vo váčšej miere, anatómia je ešte stále nedokonalá.
Zato písmo znova poukazuje na istů ruku renesančně ško-
leného majstra.
29 Ako prvý renesančný majster sa v Moskvě objavuje
Aristotele Fioravanti, rodák z Bologne. Roku 1467 praco-
val na Budíne. Thieme-Becker Künstlerlexikon, zv. 11,
Leipzig 1915, s. 5912. V rokoch 1475—1479 postavil v Krem-
li Uspenský chrám záměrně v duchu ruskej tradicie,, ale
už s ranorenesančnými prvkami. V rokoch 1'485—1495 po-
stavené opevnenie Kremïa používá severotalianske rene-
sančné motivy, napr. lastovičie chvosty. Účasť Talianov na
jeho výstavbě je archívně doložená. Vrcholom moskovskej
renesancie je Granitový palác, ktorý začal stavať roku
1487 Marco Ruffo a dokončil roku 1491 popredný milán-
sky architekt Pietro Antonio Solari. Bližšie: Dějiny ruské-
ho umenia. Bratislava 1977, s. 83—86.
21 ŠAMÁNKOVÁ, E.: c. d., s. 10—11.
22 Dátum 1493 na vlyse okna Vladislavskej sály. Tamže,
s. 1.2. Súčasne sa renesančný ornament zjavuje aj v Kut-
nej Hoře. MATĚJKOVA, E. : K nově odkrytým malbám
v kutnohorském Hrádku. Zprávy památkové péče, 20, I960,
s. 233 ; KROPÁČEK, J. : The pénétration of the renaissance
into Central Europe in 1490'—,1510'. Évolution générale (c.
d. v pozn. 2)„ s. 639—644.
voláva na dielo WOLTERS, W. : La sculptura veneziana go-
tica, Venezia 1976, ktorý dospěl k závěru, že dalmatínske
sochařstvo sa vyvíjalo autonomně, nezávisle od benátské-
ho. Napriek odlišnosti uvedených názorov Donatellov vplyv
na dalmatínsku plastiku je nepochybný. Mohla ho spro-
stredkovať jeho padovská dielňa (1443—1452).
0 FEUER-TÓTH, R. : c. d., s. 626, s odvoláním sa na
prácu: FISKOVIČ, C. : Aleši, Florentinac i Duknovič u Tro-
giru. Bulletin Instituta za likovne umetnosti JAZU, 7, 1959,
č. 21, s. 39.
7 Roku 1454 sa na kaplnke v Rabe podpísal Andreas
Alecxi.
8 Vyučil sa zrejme u svojho otca v Trogire, v mladosti
(dokázateTne od roku 1466) pôsobil v Rime a v Umbrii
aj ako spolupracovník Antonia Bregnu a Mina da Fiesole,
s ktorým zhotovil náhrobok pápeža Pavla II. vo Vatikáne.
Roku 1484 alebo krátko predtým vstúpil do služieb Mateja
Korvína. Pracoval na Budíne, vo Visegráde a v Diosgyöri.
Jeho tamojšie diela sa stali obeťou tureckej náboženskej
neznášanlivosti. Matej ho pokládal za svojho najlepšieho
sochára, o čom svědčí jeho korešpondencia. Cituje ju BA-
LOGH, J. : Mattia Corvino e il primo rinascimento unghe-
rese. Évolution générale ... (c. d. v pozn. 3), s. 611—621,
citáty na s. 612, 613. Daroval mu kaštiel' Majkovec v Chor-
vátsku a zrejme ho pověřil aj zhotovením svojho náhrob-
ku, avšak krátko po jeho smrti Duknovič o kaštiel’ zase pri-
šiel a náhrobok nikdy nezhotovil. V rokoch 1497—1510
a zdá sa, že ešte začiatkom roku 1514 žil v Trogire. Kon-
com jeho života sa jeho diela objavujú znova aj v Talian-
sku (Benátky, Padova, Ancona). Pozři o ňom: FISKOVIČ,
C. : Ivan Duknovič Dalmata. Acta historiae artium, 13, 1967,
s. 263—270 a literatúru tam uvedenu v pozn. na s. 270.
9 MOLE, V.: Urkunden und Regesten zur Geschichte der
dalmatinischen Kunst aus dem Notariatsarchiv in Sebe-
nico. Jahrbuch des kunsthistorischen Institutes der k. k.
Zentralkommission für Denkmalpflege 1912, s. 155—159.
10 Magister Johannes de Tragurio, filius Katherinae con-
dam Grubanich, „Lapicida Serenissimi Regis de Monte Bu-
dense". Bol asi vdovec, matka mu v Šibeníku opatrovala
3 dcerky. Tamže, s. 167, 15’8.
11 ... in domo Magistři Lucae lapicidae .. . Svedkovia
kamenári Marin z Brača, Michal z Hvaru a knihovník
Juraj zo Zadaru sa v testamente označujú ako „ibidem
habitanti". Tamže, s. 156. Lukáš zo Splitu sa v testamente
označuje ako „lapicida regiae majestatis". Tamže, s. 158.
12 FEUER-TÔTH, R. : c. d„ s. 624—630.
13 Pozři pozn. 3.
14 FEUER-TÔTH, R. : c. d., s. 628 a pozn. '20, uvádza,
že podl'a L. Gerevicha bol Jakub autorom dnes nezvěstné-
ho basreliéfu madony a liai na Budíne aj sochy. Basreliéf
sa připisoval Lukášovej dielni a do Matejovho kostola na
Budíne (Notre Dame) ho mal preniesť Michal z Hvaru,
takže Jakub bol asi tiež členom tejto dielne.
15 BALOGH, J. : c. d., s. 620, a před ňou už DIVALD, K. :
Szepesvármegye a múvészeti emlékei, zv. 2, 1906, s. 101—
103;, sa domnievajú, že vznikli na Budíne a odtial' ich ro-
diny dali previezť na Slovensko, Myslíme skór, že ich
tesali kamenári z Budína na mieste jednak pre obťažnosť
přepravy, jednak pre analógiu s prípadom, keď Vladislav
Jagelovský požičal zo svojej stavby v Nyéku Ctiborovi To-
vačovskému na jedno léto najlepšieho kamenára. SAMÄN-
KOVÁ, E. : Architektura české renesance. Praha 1961, s. 11.
Červený mramor, používaný na Budíne, nie je bez chemic-
kej analýzy dókazom tamojšieho vzniku. Veď napr. ďalšie
náhrobky v Spišskej Kapitule, či celé baptistérium v Tro-
gire sú takisto z červeného mramoru.
16 Na ikonografickú súvislosť upozornila už BALOGH,
J. : A müvészet Matyáš király udvarában, Budapest 1966,
zv. 2, s. 212, obr. 311. Pochovaného označuje za člena
rodu Huňadyovcov a značné deštruovaný náhrobok kla-
die do šesťdesiatych rokov 15. storočia. VATASIANU, V. :
Istoria Artelor Plastice in Romania, Bucureçti 1968, s. 419
a obr. 424, pochovaného pokládá za Ladislava, brata Ma-
teja Korvína, ktorý zomrel roku 1457. Už tu stojí rytier
v brnění na levovi a po stranách sú anjeli.
17 ZápoTský v brnění stojí na levovi a drží sa za srdce
(infarkt?). Obkolesujúci ho anjeli sú podaní v duchu lyric-
kej ranej florentskej renesancie, gotika dožívá najma
v stenčených korintských stípoch. Katalog Schallaburg '82,
Mathias Corvinus und die Renaissance in Ungarn 1458—
1541', Wien 1982, s. 683, Č. 836, text od J. Baloghovej, vidi
viaceré tvarové analogie s dielami náj děnými na Budíne.
Aj z dokonalej antikvy autorka súdi na prácu člena budín-
skej dielne. Vznik kaplnky, v ktorej je náhrobok, kladie až
do rokov 1488—1493.
18 Tamže, obr. 19 a text od J. Baloghovej na s. 683—
684', č. 837.
19 Tamže, s. 684, s. 838 aj s obr. Chýba už lev pod no-
hami rytiera, anjelov nahrádzajú renesančně puttá. Zváčša
zakrytá tvář spodobneného má, zdá sa, individuálně črty
už vo váčšej miere, anatómia je ešte stále nedokonalá.
Zato písmo znova poukazuje na istů ruku renesančně ško-
leného majstra.
29 Ako prvý renesančný majster sa v Moskvě objavuje
Aristotele Fioravanti, rodák z Bologne. Roku 1467 praco-
val na Budíne. Thieme-Becker Künstlerlexikon, zv. 11,
Leipzig 1915, s. 5912. V rokoch 1475—1479 postavil v Krem-
li Uspenský chrám záměrně v duchu ruskej tradicie,, ale
už s ranorenesančnými prvkami. V rokoch 1'485—1495 po-
stavené opevnenie Kremïa používá severotalianske rene-
sančné motivy, napr. lastovičie chvosty. Účasť Talianov na
jeho výstavbě je archívně doložená. Vrcholom moskovskej
renesancie je Granitový palác, ktorý začal stavať roku
1487 Marco Ruffo a dokončil roku 1491 popredný milán-
sky architekt Pietro Antonio Solari. Bližšie: Dějiny ruské-
ho umenia. Bratislava 1977, s. 83—86.
21 ŠAMÁNKOVÁ, E.: c. d., s. 10—11.
22 Dátum 1493 na vlyse okna Vladislavskej sály. Tamže,
s. 1.2. Súčasne sa renesančný ornament zjavuje aj v Kut-
nej Hoře. MATĚJKOVA, E. : K nově odkrytým malbám
v kutnohorském Hrádku. Zprávy památkové péče, 20, I960,
s. 233 ; KROPÁČEK, J. : The pénétration of the renaissance
into Central Europe in 1490'—,1510'. Évolution générale (c.
d. v pozn. 2)„ s. 639—644.