61

Príspevok k poznaniu východoslovenskej
renesančnej atiky
INGRID CIULISOVÁ

Problematike renesančnej atiky věnovala pozor-
nost v spojitosti s naším územím polská, maďar-
ská a neskór aj slovenská výtvarná historiografia.
Hoci sa jednotliví bádatelia pri riešení otázky pó-
vodu a funkcie atiky názorovo lišili, zhodli sa na
konstatovaní vzájemných spojitostí a typologic-
kých příbuzností renesančnej atiky sliezsko-pol-
skej oblasti a východného Slovenska.
Bol to predovšetkým Waclaw Husarski,1 ktorý
roku 1936 přehodnotil názory historikov polskéj
zakladatelskej generácie, W. Luszczkiewicza, S.
Szyllera a J. Zachwatowicza na otázky prove-
niencie a vplyvu sliezsko-polskej atiky. Okrem
pokusu o všeobecnú analýzu tektonickej výstavby
atiky rozdělil Husarski renesančně stavby zakon-
čené atikou do lokálně diferencovaných skupin.
Neobmedzil sa len na územie Polska a Sliezska,
ale věnoval pozornost aj Sedmohradsku a rene-
sančnej architektuře na Spiši. Okrem konštatova-
nia specifických znakov charakteristických pre re-
gión Slovenska stanovil Husarski rozdiel medzi
poïsko-sliezskym a tzv. hornouhorským typom ati-
ky.2 Otázku priority vzniku a stupňa výtvarného
poňatia atiky riešil vo vztahu k susednému Slo-
vensku a Čechám z nacionálneho hladiska, v pro-
spěch prvenstva polsko-sliezskeho typu. Za „pol-
ský" typ atiky pokládá typ lastovičieho chvosta,
použitý na kaštieli v Betlanovciach, na kežmar-
ských stavbách a na kostolnej věži v Jamníku.
Rovnako předpokládá polské vzory aj pri atike
na meštianskych domoch v Prešove.
Tento přístup k riešeniu otázky vzájomných
vzťahov medzi poïsko-sliezskym a slovenským ty-
pom atiky sa objavil len v málo pozmenenej po-
době aj v prácach Husarského následovníkovi

Možno zovšeobecniť, že starší bádatelia v rozho-
duj úcej váčšine pokládali atiku za originálny vý-
tvarný produkt polskej renesancie. Výnimkou bol
azda iba K. Estreicher,4 ktorý předpokládal talian-
sku inšpiráciu a pravděpodobně ako prvý vyslovil
názor, prezentujúci polskú renesančnú atiku ako
importovaný prvok. Podlá K. Estreichera sa atika
na území Polska objavila v spojitosti s činnosťou
talianskeho staviteïa Giovanni Maria Padovana,
ktorý pracoval na renesančnej přestavbě krakov-
ských Sukienníc.
K stanovisku K. Estreichera sa neskór připojil
Mieczyslaw Zlat,5 ktorý už pripúšťa, že atika rene-
sančných sliezsko-polských stavieb je výsledkem
stavitelského umenia viacerých krajin, najmá Ta-
lianska a dokumentuje svoje tvrdenie na rade prí-
kladov z celej strednej Európy. Atikový typ lasto-
vičieho chvosta nachádza okrem sliezskeho a pol-
ského územia už od polovice 16. storočia v celom
Zaalpsku, predovšetkým v německých a rakúskych
mestách. Zlat jednoznačné poznamenává, že v o-
tázke póvodu renesančnej atiky nemožno přiznat’
prvenstvo sliezsko-polskému regiónu. Domnieva
sa, že renesančná oblúčiková atika sa výtvarné
zrodila z gotického středověkého cimburia v Ta-
liansku, odkiaï sa potom starou podunajskou ces-
tou dostala rovnako na územie Čiech, Moravy, Slo-
venska, ako aj do Polska a Sliezska. Vysokú vý-
tvarnú úroveň polsko-sliezskej atiky odóvodňuje
Zlat priamou účasťou cudzích majstrov na rene-
sančných stavbách, napr. v Krakove (G. M. Pa-
dovano) či v Poznani (G. B. Quadro), a invenčným
potenciálom domácích staviteïov a kamenárov. Ako
vzory renesančných stavieb s atikovým zakonče-
ním uvádza benátské stavby.6 Za prvú sliezsku