DOI Artikel:
Kotrba, Hermann: O zmluvách a mierach výtvarných diel neskorej gotiky a renesancie
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51759#0102
10
pracoval na diele aj sám. Vyplývá to zo zmluvy
o pastofóriu pre kostol sv. Launinca v Norim-
bergu z roku 1493, vysokú vežovitú, bohato
členenú, jedinečná stavbu. Keďže z veTkej
časti išlo o kamenársku, hoci vysokoodbornú
prácu, mohli ju vykonávat aj skúsení pomoc-
níci. Dokonca objednávatel’, miestny velkoob-
chodník Imhoff, předpisuje v zmluve Majstrovi
Adamovi Krafftovi zaměstnávat viac pomocní-
kův.11 Keďže tento sochár bol v širokom okolí
najchýrnejší, mal velká dielňu a mnohé objed-
návky, nemohol ho Imhoff nátiť, aby pracoval
len pre něho. Sáhlasil teda, že móže sáčasne
vykonávat’ aj iné práce, ale poistil sa klauzu-
lou: „Keďže Majster Adam... má ešte aj iné
objednávky . . . má mať na taká prácu iných
tovarišov ako tých, ktorí májá pracovat na
pastofóriu; taktiež nemá Majster Adam na tých-
to dielach nič robit okrem toho, že má dávat
tovarišom návody, a to asi hodinu denne a nie
dlhšie . . .“12
Z textu zmluvy badat opatrnost’ bohatého
měšťana. Nebol však malicherný a zrejme sa
trocha vyznal aj v problematiko stavitelskej
a sochárskej práce. Vybral si významného maj-
stra a natol’ko mu dôveroval, že sa uspokojil
s vysvětlením istých zvláštností „visierungu“,
ktorý předložil Majster Adam. V zmluve sa
totiž píše, že sa má postavit pastofórium podlá
návrhu vypracovaného Majstrom Adamom. Text
pokračuje: „Keďže tento Majster Adam pove-
dal... že sa nedá bez velkých ťažkostí urobit
plán celkom podobný dielu . . .“13 Význam vety
pre vztah medzi objednávatelem a umelcom
pochopíme, ak si uvědomíme, ako asi vyzeral
tento „visierung“ v porovnaní s konečnou po-
dobou dlela. Koncom 15. storočia umělci sice
už poznali perspektivu, ale používali ju málo.
Návrh na pastofórium asi vyzeral zjednoduše-
né, ako zachovaný plán veže dómu v Ulme,
projektovaný v tzv. ideálnom pohlade. Vidieť
na ňom prakticky len jednu zo štyroch stráň —
osembokých ihlanov, kryjácu ostatné strany,
bez perspektivných priehladov. Podobné asi vy-
zeral plán pastofória; možno okrem frontálneho
pohladu obsahoval aj pódorys. Řezy asi zhoto-
vené neboli. Objednávatel’ zrejme z praxe dos-
tatočne poznal tvaroslovie slohu a mohol si die-
lo představit’ aj z předloženého schematického
návrhu.
Nie je však vytáčené, že Krafftova poznámka
o ťažkostiach detailného nákresu sa vztahovala
na figurálně partie. Pri velkej váčšine Huthom
reprodukovaných návrhov na oltáře totiž pozo-
rujeme, že technické časti návrhov, ktoré zrej-
me slúžili rezbárovi či stolárovi ako podklad pri
stavbě architektáry, bývali dosť presne vyhoto-
vené, kým figurálně len naznačené. Sochár ale-
bo rezbár vtedy pracoval podlá vopred zhoto-
veného modelu, ale zrejme komponoval postavu
alebo skupinu celkom volné, podlá miesta alebo
rozmerov materiálu. Najmá pri viacfigurálnych
výjavoch zaplňal priestor pozadia dalšími pos-
tavami, štafážou. Ci bol příčinou tzv. „horror
vacui“, alebo to robil preto, že mu bolo luto
pěkného, zbytočne osekaného materiálu, nevie-
me. U týchto poctivých majstrov možno skór
předpokládat druhý dóvod, skutočná radost’
z tvorenia. Navýše ešte nepoznali zásadu, že
menej je niekedy viacej. Právě pri figurálnych
výjavoch, ktoré majster sám komponoval, ne-
potřeboval sa viazať přesným nákresom, ktorý
by podlá čiastočne náhodných situácií musel
na mieste meniť. (Preto asi Krafftova poznámka
o ťažkosti realizácie podobného návrhu.)
V technických častiach boli tieto nákresy
spracované podrobné14 už preto, lebo stolár či
rezbár pri vypracovaní oltárnej architektáry
potřeboval presne a definitivně stanovené tvary
a rozměry. Rezbárske časti, t. j. ornamentika
a sochy, boli len naznačené; pracovník, ktorý
ich řezal, nemohol sa pri zhotovení nákresu
pevne viazať. Časti, ktoré mal urobit’, nameral
až na hotovej kostře architektáry vo výklenku
alebo medzi stlpikmi archy či predely. Dokaž
o tejto praxi nájdeme aj v citovanej zmluve
o zhotovení oltára v St. Wolfgangu.15 Vyplývá
z nej, že zrejme ani v nákrese Majstra Adama
neboli presne vyznačené figurálně partie. Inak
by sa v zmluve nemohlo výslovné žiadať pří-
padné doplnenie dalšími sochami, ak by sa pod-
lá už schváleného nákresu nezaplnil dostatočne
priestor výklenku.
Rezbár alebo maliar, ktorý pre rezbára vy-
pracoval nákres, musel před zhotovením ná-
vrhu poznať přesné rozměry priestoru, v ktorom
pracoval na diele aj sám. Vyplývá to zo zmluvy
o pastofóriu pre kostol sv. Launinca v Norim-
bergu z roku 1493, vysokú vežovitú, bohato
členenú, jedinečná stavbu. Keďže z veTkej
časti išlo o kamenársku, hoci vysokoodbornú
prácu, mohli ju vykonávat aj skúsení pomoc-
níci. Dokonca objednávatel’, miestny velkoob-
chodník Imhoff, předpisuje v zmluve Majstrovi
Adamovi Krafftovi zaměstnávat viac pomocní-
kův.11 Keďže tento sochár bol v širokom okolí
najchýrnejší, mal velká dielňu a mnohé objed-
návky, nemohol ho Imhoff nátiť, aby pracoval
len pre něho. Sáhlasil teda, že móže sáčasne
vykonávat’ aj iné práce, ale poistil sa klauzu-
lou: „Keďže Majster Adam... má ešte aj iné
objednávky . . . má mať na taká prácu iných
tovarišov ako tých, ktorí májá pracovat na
pastofóriu; taktiež nemá Majster Adam na tých-
to dielach nič robit okrem toho, že má dávat
tovarišom návody, a to asi hodinu denne a nie
dlhšie . . .“12
Z textu zmluvy badat opatrnost’ bohatého
měšťana. Nebol však malicherný a zrejme sa
trocha vyznal aj v problematiko stavitelskej
a sochárskej práce. Vybral si významného maj-
stra a natol’ko mu dôveroval, že sa uspokojil
s vysvětlením istých zvláštností „visierungu“,
ktorý předložil Majster Adam. V zmluve sa
totiž píše, že sa má postavit pastofórium podlá
návrhu vypracovaného Majstrom Adamom. Text
pokračuje: „Keďže tento Majster Adam pove-
dal... že sa nedá bez velkých ťažkostí urobit
plán celkom podobný dielu . . .“13 Význam vety
pre vztah medzi objednávatelem a umelcom
pochopíme, ak si uvědomíme, ako asi vyzeral
tento „visierung“ v porovnaní s konečnou po-
dobou dlela. Koncom 15. storočia umělci sice
už poznali perspektivu, ale používali ju málo.
Návrh na pastofórium asi vyzeral zjednoduše-
né, ako zachovaný plán veže dómu v Ulme,
projektovaný v tzv. ideálnom pohlade. Vidieť
na ňom prakticky len jednu zo štyroch stráň —
osembokých ihlanov, kryjácu ostatné strany,
bez perspektivných priehladov. Podobné asi vy-
zeral plán pastofória; možno okrem frontálneho
pohladu obsahoval aj pódorys. Řezy asi zhoto-
vené neboli. Objednávatel’ zrejme z praxe dos-
tatočne poznal tvaroslovie slohu a mohol si die-
lo představit’ aj z předloženého schematického
návrhu.
Nie je však vytáčené, že Krafftova poznámka
o ťažkostiach detailného nákresu sa vztahovala
na figurálně partie. Pri velkej váčšine Huthom
reprodukovaných návrhov na oltáře totiž pozo-
rujeme, že technické časti návrhov, ktoré zrej-
me slúžili rezbárovi či stolárovi ako podklad pri
stavbě architektáry, bývali dosť presne vyhoto-
vené, kým figurálně len naznačené. Sochár ale-
bo rezbár vtedy pracoval podlá vopred zhoto-
veného modelu, ale zrejme komponoval postavu
alebo skupinu celkom volné, podlá miesta alebo
rozmerov materiálu. Najmá pri viacfigurálnych
výjavoch zaplňal priestor pozadia dalšími pos-
tavami, štafážou. Ci bol příčinou tzv. „horror
vacui“, alebo to robil preto, že mu bolo luto
pěkného, zbytočne osekaného materiálu, nevie-
me. U týchto poctivých majstrov možno skór
předpokládat druhý dóvod, skutočná radost’
z tvorenia. Navýše ešte nepoznali zásadu, že
menej je niekedy viacej. Právě pri figurálnych
výjavoch, ktoré majster sám komponoval, ne-
potřeboval sa viazať přesným nákresom, ktorý
by podlá čiastočne náhodných situácií musel
na mieste meniť. (Preto asi Krafftova poznámka
o ťažkosti realizácie podobného návrhu.)
V technických častiach boli tieto nákresy
spracované podrobné14 už preto, lebo stolár či
rezbár pri vypracovaní oltárnej architektáry
potřeboval presne a definitivně stanovené tvary
a rozměry. Rezbárske časti, t. j. ornamentika
a sochy, boli len naznačené; pracovník, ktorý
ich řezal, nemohol sa pri zhotovení nákresu
pevne viazať. Časti, ktoré mal urobit’, nameral
až na hotovej kostře architektáry vo výklenku
alebo medzi stlpikmi archy či predely. Dokaž
o tejto praxi nájdeme aj v citovanej zmluve
o zhotovení oltára v St. Wolfgangu.15 Vyplývá
z nej, že zrejme ani v nákrese Majstra Adama
neboli presne vyznačené figurálně partie. Inak
by sa v zmluve nemohlo výslovné žiadať pří-
padné doplnenie dalšími sochami, ak by sa pod-
lá už schváleného nákresu nezaplnil dostatočne
priestor výklenku.
Rezbár alebo maliar, ktorý pre rezbára vy-
pracoval nákres, musel před zhotovením ná-
vrhu poznať přesné rozměry priestoru, v ktorom