DOI Artikel:
Kotrba, Hermann: O zmluvách a mierach výtvarných diel neskorej gotiky a renesancie
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51759#0104
12
šířka římsy archy je 6,22 m, t. j. 20 stop, a tak
by sme mohli přepočítat aj ďalšie časti oltára.
Například výška sochy Madony uprostřed archy
2,47 m sa líši od 8 levočských stop (2,488 m) len
o 1,8 cm, čiže o hodnotu přípustná pri soche
velkých rozmerov.
Ak sochár i objednávatel’ používali rovnakú
mieru, mohli nastat komplikácie pri postavení
hotového diela len výnimočne, buď omylom pri
meraní, alebo nedodržaním rozmerov pri zhoto-
vení diela. Problém však nastal, ak sa na roz-
ličných miestach používala tá istá jednotka
s rozdielnou hodnotou. Takáto situácia bývala
v středověku napriek pokusom o unifikáciu
mier25 obvyklá. V Cechách sú archívně doložené
desiatky středověkých miestnych mier, ktoré
dožívali až do 17. storočia.26 A na malom území
Tirolska a Vorarlberská sa v neskorom středo-
věku používalo dokonca 30 rozličných lakťov!27
Huth uvádza případy, keď oltáře museli byť
pri montáži dodatočne upravované.28 Boli asi
zhotovené podlá odlišnej miery platnej v mies-
te ich vzniku. Například Pacher zhotovil oltář
určité podlá dodaných rozmerov a nie podlá
odhadu. Výška oltára v St. Wolfgangu, 14 m,
zodpovedá přibližné 24 lakťom: v kolínskom
lakti je to 13,8 m, v pražskom 14,19 m. Ak by
napr. rozdiel v lakťoch používaných v Mondsee
a v Brunecku bol podobný ako medzi kolínským
a pražským lakťom, potom by bol rozdiel pri
24 lakťoch takmer 40 cm čiže taký, že dielo
mohlo presiahnuť plánovaná výšku. Keď sa die-
lo tesne vkomponovalo do daného priestoru,
ako napr. hlavný oltář v kostole sv. Jakuba
v Levoči, kde sa křížový kvet vo vrchole dotýká
klenby, mohlo sa pri montovaní Bálového nad-
stavca ukázat, že niet miesta medzi archou
a klenbou. Potom musel rezbár upravovat dlž-
ku nosných fiál, zarovnávat alebo prevřtať
čapy.
Běžným meradlom býval až do 19. storočia
dřevený lakeť, ešte dnes používaný v textilnom
obchode, len s metrickým delením.
Pražskí kamenári, ako sa dozvedáme zo sprá-
vy o platbách na stavbě chrámu sv. Víta,29 me-
rali na stopy a palce. Ako meradlo zrejme po-
užívali dřevený lakeť, delený na štvrtiny a pal-
ce. Remeselníci pracujúci s váčšími rozmermi,
u ktorých natolko nezáležalo na přesnosti, napr.
murári alebo tesári, používali asi povrazec: ním
možno poměrně 1’ahko dělit známe dížky opako-
vaným překládáním na polovicu, štvrtinu či
osminu. V zbierkach Spišského múzea v Levoči
sú tzv. cechové zvolávacie tabulky zo 17. a 18.
storočia, vyřezávané z dřeva či tepané v kove.
Na tabulkách stavbárskych cechov a krajčír-
skeho cechu sú zobrazené aj náradia a meracie
tyče. Ako symbol kamenárov vidieť kružidlo
a látku, čiarami rozdělená na 12 dielov: je to
zrejme stopa delená na 12 palcov. Na tabuFke
krajčírov je latka rozdělená na štvrtiny a po-
sledná z nich na polštvrtiny; zrejme znázorňuje
lakeť.
Meracia tyč dlhá 1 stopu by bola příliš krát-
ká, a tak sa v praxi zrejme používala dlhšia me-
racia tyč, asi 4 stopy. Jej existenciu dokazuj ú
vyobrazenia kamenára na tepanom štíte zo sú-
pravy pohřebných rekvizit kamenárskeho ce-
chu z kostola sv. Laurinca v Norimbergu. Vidieť
tam kamenára v krátkej zástere, s kružidlom
a meracou týčou v ruke. Dalším dokumentom
o tejto dlhšej meracej tyčke je póly chromovaná
dřevená socha městského tesárskeho majstra
z roku 1564, umiestnená povodně na strednom
štípe dřeveného domu v Zürichu.30 Socha před-
stavuje bradatého muža v pestrom dobo vorn
kroji s krátkou zástěrou. V právej ruke drží
kružidlo, v 1’avej meraciu tyč. Obdobné ako
u norimberského kamenára mu tyč siaha asi
po pás. Socha je polychrómovaná, a tak je na
nej zretel’ne vidieť, že jedna z polovic hnedej
tyče je bielymi čiarami rozdělená na 24 dielov
— zrejme lakeť delený na 24 palcov — kým
druhá je prázdna. Takto teda vyzerala meracia
tyč tesárov a kamenárov: majster je tu znázor-
něný (vlastnou rukou?) s typickým nářadím
svojho stavu.
Na základe uvedených poznatkov o krajo-
vých rozdieloch používaných mier nás bude
zaujímat, či sa pri starých maliarskych a rez-
bárskych dielach dá zistiť použitá měrná jed-
notka a či táto jednotka móže dokázat povoď
diela.
->
Majster Pavol: Hlavný oltář kostola sv. Jakuba
v Levoči. Foto H. Kotrba. Repro M. Cerveňanský
šířka římsy archy je 6,22 m, t. j. 20 stop, a tak
by sme mohli přepočítat aj ďalšie časti oltára.
Například výška sochy Madony uprostřed archy
2,47 m sa líši od 8 levočských stop (2,488 m) len
o 1,8 cm, čiže o hodnotu přípustná pri soche
velkých rozmerov.
Ak sochár i objednávatel’ používali rovnakú
mieru, mohli nastat komplikácie pri postavení
hotového diela len výnimočne, buď omylom pri
meraní, alebo nedodržaním rozmerov pri zhoto-
vení diela. Problém však nastal, ak sa na roz-
ličných miestach používala tá istá jednotka
s rozdielnou hodnotou. Takáto situácia bývala
v středověku napriek pokusom o unifikáciu
mier25 obvyklá. V Cechách sú archívně doložené
desiatky středověkých miestnych mier, ktoré
dožívali až do 17. storočia.26 A na malom území
Tirolska a Vorarlberská sa v neskorom středo-
věku používalo dokonca 30 rozličných lakťov!27
Huth uvádza případy, keď oltáře museli byť
pri montáži dodatočne upravované.28 Boli asi
zhotovené podlá odlišnej miery platnej v mies-
te ich vzniku. Například Pacher zhotovil oltář
určité podlá dodaných rozmerov a nie podlá
odhadu. Výška oltára v St. Wolfgangu, 14 m,
zodpovedá přibližné 24 lakťom: v kolínskom
lakti je to 13,8 m, v pražskom 14,19 m. Ak by
napr. rozdiel v lakťoch používaných v Mondsee
a v Brunecku bol podobný ako medzi kolínským
a pražským lakťom, potom by bol rozdiel pri
24 lakťoch takmer 40 cm čiže taký, že dielo
mohlo presiahnuť plánovaná výšku. Keď sa die-
lo tesne vkomponovalo do daného priestoru,
ako napr. hlavný oltář v kostole sv. Jakuba
v Levoči, kde sa křížový kvet vo vrchole dotýká
klenby, mohlo sa pri montovaní Bálového nad-
stavca ukázat, že niet miesta medzi archou
a klenbou. Potom musel rezbár upravovat dlž-
ku nosných fiál, zarovnávat alebo prevřtať
čapy.
Běžným meradlom býval až do 19. storočia
dřevený lakeť, ešte dnes používaný v textilnom
obchode, len s metrickým delením.
Pražskí kamenári, ako sa dozvedáme zo sprá-
vy o platbách na stavbě chrámu sv. Víta,29 me-
rali na stopy a palce. Ako meradlo zrejme po-
užívali dřevený lakeť, delený na štvrtiny a pal-
ce. Remeselníci pracujúci s váčšími rozmermi,
u ktorých natolko nezáležalo na přesnosti, napr.
murári alebo tesári, používali asi povrazec: ním
možno poměrně 1’ahko dělit známe dížky opako-
vaným překládáním na polovicu, štvrtinu či
osminu. V zbierkach Spišského múzea v Levoči
sú tzv. cechové zvolávacie tabulky zo 17. a 18.
storočia, vyřezávané z dřeva či tepané v kove.
Na tabulkách stavbárskych cechov a krajčír-
skeho cechu sú zobrazené aj náradia a meracie
tyče. Ako symbol kamenárov vidieť kružidlo
a látku, čiarami rozdělená na 12 dielov: je to
zrejme stopa delená na 12 palcov. Na tabuFke
krajčírov je latka rozdělená na štvrtiny a po-
sledná z nich na polštvrtiny; zrejme znázorňuje
lakeť.
Meracia tyč dlhá 1 stopu by bola příliš krát-
ká, a tak sa v praxi zrejme používala dlhšia me-
racia tyč, asi 4 stopy. Jej existenciu dokazuj ú
vyobrazenia kamenára na tepanom štíte zo sú-
pravy pohřebných rekvizit kamenárskeho ce-
chu z kostola sv. Laurinca v Norimbergu. Vidieť
tam kamenára v krátkej zástere, s kružidlom
a meracou týčou v ruke. Dalším dokumentom
o tejto dlhšej meracej tyčke je póly chromovaná
dřevená socha městského tesárskeho majstra
z roku 1564, umiestnená povodně na strednom
štípe dřeveného domu v Zürichu.30 Socha před-
stavuje bradatého muža v pestrom dobo vorn
kroji s krátkou zástěrou. V právej ruke drží
kružidlo, v 1’avej meraciu tyč. Obdobné ako
u norimberského kamenára mu tyč siaha asi
po pás. Socha je polychrómovaná, a tak je na
nej zretel’ne vidieť, že jedna z polovic hnedej
tyče je bielymi čiarami rozdělená na 24 dielov
— zrejme lakeť delený na 24 palcov — kým
druhá je prázdna. Takto teda vyzerala meracia
tyč tesárov a kamenárov: majster je tu znázor-
něný (vlastnou rukou?) s typickým nářadím
svojho stavu.
Na základe uvedených poznatkov o krajo-
vých rozdieloch používaných mier nás bude
zaujímat, či sa pri starých maliarskych a rez-
bárskych dielach dá zistiť použitá měrná jed-
notka a či táto jednotka móže dokázat povoď
diela.
->
Majster Pavol: Hlavný oltář kostola sv. Jakuba
v Levoči. Foto H. Kotrba. Repro M. Cerveňanský