DOI Artikel:
Závadová, Katarína: Klasicista Giovanni Battista Piranesi (1720-1778): k výskytu jeho diel na Slovensku
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51759#0157
65
Klasicista Giovanni Battista Piranesi
(1720—1778).
K výskytu jeho diel na Slovensku
KATARINA ZÁVADOVÁ
V dějinách umenia sa niektoré tvořivé osob-
nosti dostávajú do zorného póla záujmu v ob-
dobiach, keď duchovná atmosféra spoločnosti
intenzívnejšie rezonuje s ich uměleckým odka-
zom. Dvojsté výročie smrti G. B. Piranesiho si
připomenula odborná veřejnost roku 1978 ra-
dom štúdií od popredných európskych histori-
kov umenia1 a početnými výstavami jeho gra-
fických listov. Umenovedný záujem sa oriento-
val na mnohostranný význam tohto umelca,
ktorý svojím grafickým dielom, architektonic-
kým cítěním a archeologickými záujmami stojí
na rozhraní baroka a začiatkov talianskeho kla-
sicizmu. Doznieva tak ďalšia vlna pozornosti
o tohto umelca, ktorý stál v opozícii proti ba-
rokovému iluzionizmu a svojím príklonom ku
klasicizmu zanechal prenikavý odkaz i dnešnej
spoločnosti.
G. B. Piranesi sa narodil 4. novembra 1720
v Mogliane pri Mestre nedaleko Benátok v ro-
dině kamenárskeho majstra Angela z Pirana.
Základné vzdelanie získal u matkinho brata, ar-
chitekta a inžiniera Mattea Lucchesiho, s kto-
rým sa trvale stýkal. Preto si neskôr rád k svoj-
mu menu připisoval titul „architectus“. Rytec-
kému umeniu sa vyučil v Benátkách u rytca
architektonických vedút Carla Zucchiho star-
šieho. Neskôr pracoval i v dielňach architekta
Scalfarotta a u bratov Giuseppa a Domenica
Valeriani, známých divadelných dekoratérov.
O jeho ďalšom vzdělávaní je viacero domnienok.
Pobudol vraj u Ferdinanda Galli-Bibienu v Bo-
logni, kde sa vzdělával aj v divadelnej scéno-
grafii a architektonickej perspektivě. Maliarske
prostredie Benátok mu umožnilo poznat nielen
maliarske, ale aj grafické diela, najmä veduty
Canaletta a arabeskové lepty G. B. Tiepola.
Roku 1740 odišiel Piranesi do Říma ako kres-
liarsky sprievodca Marca Foscariniho, benátské-
ho vyslanca u pápeža Benedicta XIV. Umělecké
ambície bolo třeba ďalej pěstovat; vstúpil do
dielne sicilského rytca vedút Giuseppe Vasiho
a po krátkom čase prešiel k Francescovi Polan-
zanimu. Rím ho zaujal nevídanou monumentál-
nosťou architektúry. Začal študovat jeho jed-
notlivé stavby, aj ruiny. Uzavřel vtedy priatel-
stvo s Giovannim Bottarim, bibliotekárom vo
Vatikáne a so stavebným podnikatelům Nicolom
Giobbem, ktorý mu poskytol byt vo vlastnom
dome a ulahčoval mu existenciu v rímskom
prostředí. Piranesi spoznal viacerých architek-
tův, spriatelil sa so štipendistami Francúzskej
akadémie, ktorí ho přijali do svojho kruhu.
Oboznamoval sa s mestom, študoval diela archi-
tektův a teoretikov, navštěvoval římské galérie
a zbierky. Zoznámil sa s architektom Nicolom
Salvim, autorom fontány di Trevi a Luigim
Vanvitellim, ktorí ho ovplyvnili vlastným zá-
ujmom o ruiny Říma. Videi úpadok starověkého
Rima. V liste N. Giobbemu oznamuje program
svojej tvorby: „Ruiny ma naplňajú takými
obrazmi, aké som si nemohol představit ani
pomocou najpresnejších kresieb vytvořených
nesmrtelným Palladiom. Skrsla vo mne túžba
oboznámiť svět s týmito obrazmi. U mňa, ako
u hociktorého súčasného architekta, niet iného
východiska, než vyjadřovat svoje architektonic-
ké idey jedine kresbami“.2 Na konci trojročného
Klasicista Giovanni Battista Piranesi
(1720—1778).
K výskytu jeho diel na Slovensku
KATARINA ZÁVADOVÁ
V dějinách umenia sa niektoré tvořivé osob-
nosti dostávajú do zorného póla záujmu v ob-
dobiach, keď duchovná atmosféra spoločnosti
intenzívnejšie rezonuje s ich uměleckým odka-
zom. Dvojsté výročie smrti G. B. Piranesiho si
připomenula odborná veřejnost roku 1978 ra-
dom štúdií od popredných európskych histori-
kov umenia1 a početnými výstavami jeho gra-
fických listov. Umenovedný záujem sa oriento-
val na mnohostranný význam tohto umelca,
ktorý svojím grafickým dielom, architektonic-
kým cítěním a archeologickými záujmami stojí
na rozhraní baroka a začiatkov talianskeho kla-
sicizmu. Doznieva tak ďalšia vlna pozornosti
o tohto umelca, ktorý stál v opozícii proti ba-
rokovému iluzionizmu a svojím príklonom ku
klasicizmu zanechal prenikavý odkaz i dnešnej
spoločnosti.
G. B. Piranesi sa narodil 4. novembra 1720
v Mogliane pri Mestre nedaleko Benátok v ro-
dině kamenárskeho majstra Angela z Pirana.
Základné vzdelanie získal u matkinho brata, ar-
chitekta a inžiniera Mattea Lucchesiho, s kto-
rým sa trvale stýkal. Preto si neskôr rád k svoj-
mu menu připisoval titul „architectus“. Rytec-
kému umeniu sa vyučil v Benátkách u rytca
architektonických vedút Carla Zucchiho star-
šieho. Neskôr pracoval i v dielňach architekta
Scalfarotta a u bratov Giuseppa a Domenica
Valeriani, známých divadelných dekoratérov.
O jeho ďalšom vzdělávaní je viacero domnienok.
Pobudol vraj u Ferdinanda Galli-Bibienu v Bo-
logni, kde sa vzdělával aj v divadelnej scéno-
grafii a architektonickej perspektivě. Maliarske
prostredie Benátok mu umožnilo poznat nielen
maliarske, ale aj grafické diela, najmä veduty
Canaletta a arabeskové lepty G. B. Tiepola.
Roku 1740 odišiel Piranesi do Říma ako kres-
liarsky sprievodca Marca Foscariniho, benátské-
ho vyslanca u pápeža Benedicta XIV. Umělecké
ambície bolo třeba ďalej pěstovat; vstúpil do
dielne sicilského rytca vedút Giuseppe Vasiho
a po krátkom čase prešiel k Francescovi Polan-
zanimu. Rím ho zaujal nevídanou monumentál-
nosťou architektúry. Začal študovat jeho jed-
notlivé stavby, aj ruiny. Uzavřel vtedy priatel-
stvo s Giovannim Bottarim, bibliotekárom vo
Vatikáne a so stavebným podnikatelům Nicolom
Giobbem, ktorý mu poskytol byt vo vlastnom
dome a ulahčoval mu existenciu v rímskom
prostředí. Piranesi spoznal viacerých architek-
tův, spriatelil sa so štipendistami Francúzskej
akadémie, ktorí ho přijali do svojho kruhu.
Oboznamoval sa s mestom, študoval diela archi-
tektův a teoretikov, navštěvoval římské galérie
a zbierky. Zoznámil sa s architektom Nicolom
Salvim, autorom fontány di Trevi a Luigim
Vanvitellim, ktorí ho ovplyvnili vlastným zá-
ujmom o ruiny Říma. Videi úpadok starověkého
Rima. V liste N. Giobbemu oznamuje program
svojej tvorby: „Ruiny ma naplňajú takými
obrazmi, aké som si nemohol představit ani
pomocou najpresnejších kresieb vytvořených
nesmrtelným Palladiom. Skrsla vo mne túžba
oboznámiť svět s týmito obrazmi. U mňa, ako
u hociktorého súčasného architekta, niet iného
východiska, než vyjadřovat svoje architektonic-
ké idey jedine kresbami“.2 Na konci trojročného