67

začína prácu na tomto diele spočiatku sériou
menších vedút; denne vraj vyleptal jednu plát-
nu. S nadšením přikročil k dielu, ktoré rozši-
řoval po celý život a stal sa tak pokračovate-
lům tradicie grafických vedút Rima. Vedute di
Roma s počtom 135 listov sú najrozsiahlejšou
grafickou sériou věnovanou římským pamiat-
kam, zároveň sú najrozšírenejším Piranesiho
cyklom, prenikli najmä do Anglicka, Francúz-
ska a Nemecka už počas 19. storočia. Zásluhou
zberatel’stva sa dostali aj na naše územie.
Roku 1752 sa Piranesi oženil s Angelicou Pas-
quini, mal dcéru Lauru a dvoch synov — Pierra
a Francesca. Francesco neskôr pomáhal otcovi,
a po jeho smrti sa stal jeho hlavným pokračova-
telům a editorom grafických listov. Roku 1799
sa Piranesiho synovia usadili v Paříži, kam pre-
niesli platné a tlačili z nich. Platné roku 1809
odkúpil štát, potom boli odstúpené veritelom,
od ktorých ich odkazom získal Firmin Didot
a tlačil z nich roku 1835. Roku 1839 ich předal
rímskej Calcografii, kde sú uložené.4
Vzrastajúci záujem o starožitnosti podnietil
Piranesiho vytvořit rozsiahle dielo o pamiat-
kach antického Rima. Štvorzvázkové Antichitá
Romane sú dosial’ najrozsiahlejším názorným
dokumentem o archeologických pamiatkach.
Jeho listy sú dnes exaktným prameňom pozna-
nia zaniknutých pamiatok, doplňajú teoretic-
ké názory německého klasického historika a ar-
cheologa Johanna Joachima Winckelmanna,
ktorý ako Piranesiho vrstovník pósobil vtedy
v Říme. Na rozdiel od Piranesiho, ktorý vidí
póvod Říma v logike starých Rimanov, Winckel-
mann mal zmysel pre grécke archaické umenie
a zaviedol preň pojem „starší sloh“. Vo včas-
ných Winckelmannových spisoch je podstata
jeho budúceho systému: postupné odvracanie sa
od rímskej antiky k antike gréckej a postupné
spájanie ich estetického zmyslu s morálnymi
požiadavkami novej výchovy. To je v 18. storočí
cosi celkom neobvyklé. Vytvořil vedu, ale v nej
a nad ňou hladal zmysel života. Roku 1764 vyšli
jeho Dějiny starověkého umenia, ktoré roku
1786 přeložil Carlo Fey do taliančiny.5 Piranesi
předznamenal niektoré moderně metody klasic-
kej archeologie záujmom o základy stavieb,
o ich vnútornú konštrukciu. Po prvý raz spojil

cítenie umelca, architekta a archeologa. Sám
chodil merať a zisťovať reálne dáta. Žiadal „ne-
únavným, přesným pozorováním, výkopmi
a prieskumom. . .“ rímskej architektúry získat
poznatky na zlepšenie súčasného stavitel’stva
„ . . . v pláne, pevnosti, monumentalitě a krá-
se . . .“. Je to podobný názor ako Winckelman-
nov.6 Prvý diel Římských pamiatok obsahuje
pódorysné plány antického Rima a listy věno-
vané akvaduktom, thermám a Fóru Romanu.
Hlavným námetom druhého a tretieho dielu sú
antické hrobky okolo římských ciest. Štvrtý
diel sa zaoberá antickými mostami, Tiberským
ostrovom, divadlami a bránami. Teoretickým
dodatkom k Římským starožitnostiam je spis
Della magnificenza ed architettura de’ Romani
z roku 1761. Piranesi v ňom zhřňa štúdie z pät-
desiatych rokov a obhajuje etruský póvod řím-
ského umenia. Polemické dielo je protipólom
Winckelmannovej gréckej teorie. Winckelmann
sa střetal s Piranesim trinásť rokov, oceňoval
jeho grafické dielo, ale odmietal jeho teorie.7
Zrúcaniny Júliovského vodovodu zaujali Pi-
ranesiho technickým princípom rezervoáru s de-
tailným logickým opisom. Vyšli v diele Rovině
del castello dell’ acqua Giulia roku 1761. Zob-
razenie výpustu jazera Albano z rokov 1762 až
1764 obsahuje viac fantastických zložiek, za-
sněný obdiv přírody a výtvarný idealizmus be-
nátskej krajinárskej školy. K jeho najvelkory-
sejším rekonštrukciám patří zväzok Campus
Martins antiquae urbis. Urbanistický celok Mar-
tovho póla a Viu Appiu predstavivosťou očis-
ťoval od neskorších dostavieb, analyzoval všet-
ky vrstvy a funkcie stavieb až anatomickým
štúdiom ich štruktúry.
Na okraji práč pre Antichitá Romane vzni-
kajú ešte veduty pápežského sídla v Castel
Gandolfo, lepty s detailami vodného zámku pri
jazere Albano a pamiatky okolo Vie Appie.
Antichitá di Cora z roku 1764 je séria leptov
věnovaná pamiatkam antického města Cory
s mohutnými kamennými pevnostnými základ-
mi a zvyškami Herkulovho chrámu. Piranesi
bol ešte roku 1757 zvolený za člena Královskej
spoločnosti antikvárov v Londýne a roku 1761
sa stal členom Akadémie sv. Lukáša. Vo štvrti
Trinità dei Monti si otvoril ateliér a od tých