70

příkladu — je to klasicizmus, ktorý sa v období
Piranesiho tvorby ešte len utváral.
Rad javov v 18. storočí ohlášal nástup mo-
derne] doby. Predovšetkým všeobecný záujem
o vedu a filozofiu. Osvietenský absolutizmus sa
stal ideálom panovníkov. V storočí, ktoré pri-
nieslo vo Francúzsku osvietenstvo a encyklo-
pedické vydania vědeckých spisov, tomuto dia-
niu napomáhalo aj umenie. Umělecké typy,
akým bol aj Piranesi — obšírné vo vyjadřovaní,
věcné a komentujúce v koncepcii — malí za cie!
gnozeologické interpretovanie poznávaného svě-
ta. Piranesi videi architektúru a stavitel’stvo
starých Rimanov ako zjavenie, kultúrny odkaz.
Preto svojimi grafickými lištami a apologetický-
mi spismi ozvláštňoval každý architektonický
objekt. Stavby ho nadchýňali svojím poriadkom
a systémem, ale aj históriou, ktorú študoval.
Pre toto poznáváme mal talent. Videi a viděné
túžil zachovat v reprodukcii. Spósob, akým
k tomuto principu přistupoval, bol exaktnosťou
a súčasne malebnosťou prínosom do grafickej
vedutovej tvorby. Překlenul dovtedajšie snahy
vedutistov a završil ich novým klasicistickým
postojom, ktorý spájal v sebe cit i rozum. Po-
znáváme duchovného a materiálneho bohatstva
antického světa bolo od polovice 18. storočia
v plnom prúde. Roku 1748 začal archeologic-
ký výskům Pompejí, vykopávky boli zahájené
roku 1755. V popředí nadšencov stál J. J. Win-
ckelmann, ktorý na základe štúdia antiky hlásal
obnovu umenia. Podobné kriesil obnovu umenia
na základe starých majstrov aj Anton Raphael
Mengs, či maliar a filozof Gotthold Ephraim
Lessing. Piranesi spočiatku odmietal význam
a podiel gréckeho umenia. Svoju umeleckú tvo-
řivost založil na vedeckej báze a pracoval pre-
dovšetkým v oblasti architektonického pohfado-
vého leptu. Evokoval starověký Rím, jeho vekmi
devastovaná velkolepost.
Napätie medzi moderným a antickým u Pi-
ranesiho tkvie v jeho vyhranenej osobnosti,
ktorá oslavuje přínos starej architektúry ako
odkaz súčasnosti. Súčasnú architektúru doku-
mentuje. Na pochopenie starého je modeme
založený člověk a súčasnosť poníma ako súčasť
starého základu, tradicie. Je pravý romanista
s uvědomělým přesvědčením o rímskom prven-

stve dedičstva antiky. Jeho veduty Říma pre-
svedčujú o národnej hrdosti tohto neoklasicistu.
Neoklasicizmus je etapa, ktorá sa opiera o pred-
chádzajúci vývin a v mnohom ohlade už zau-
jímá moderné postoje k výtvarnému dielu. Pi-
ranesiho možno pochopit vtedy, keď ho budeme
ponímať ako všestranná integrujúcu osobnost
so šťastnou kombináciou záujmov, invencie a ta-
lentových schopností, s přehnáním sklonov a ich
vzájomným sa doplňaním pri tvorbě životného
diela jedinečnej koncepcie.
Ako sme už uviedli, črty protoromantizmu,
ktorými je poznačená Piranesiho tvorba, sa pre-
javujú najma vo fantastickosti iluzívneho cyklu
Vázenia, ktorý sa koncepčně vymyká z ostatné-
ho diela a poukazuje na dobové tendencie ima-
ginatívnych vízií. Možno to boli Piranesiho re-
miniscencie na inkvizíciu,13 možno tvořivý vý-
mysel, inšpirovaný literatúrou,14 existenciálne
úzkosti 1’udského ducha,15 alebo snové evoká-
cie.16 Interpretácií je viacej, i podlá národnej
příslušnosti a vlastnej povahy interpretuj úcich.
Carceri sú aj příznačnou dobovou témou nielen
v oblasti výtvarnej, ale aj literárnej; stačí pri-
pomenúť opis autentického benátského vázenia
v podstreší Dóžacieho paláca, tzv. „olovených
komor“, v Parnátiach Piranesiho vrstevníka
Giacoma Casanovu.17 Bolo to prvé chef-ď
oeuvre zrelého grafika, plné hlbokej emotívnos-
ti každého listu, představuj úce vrchol majstrov-
stva leptu v 18. storočí. Dielo našlo ohlas už
v 18. storočí u anglických romantikov. Théo-
phile Gautier chcel hrať v jeho dekoráciách
Hamleta, zaujalo Horaca Walpolea, S. F. Cole-
ridgea, Thomasa de Quinceya, aj Victora Huga
a potom mnohých teoretikov umenia podnes.
Dvojpólovosť tohto grafického cyklu — haluci-
načná snovosť a zároveň racionálnosť, prelí-
nanie interiéru s exteriérem, popretie i podpora
perspektivy — zaraďujú sériu do začiatkov
modernej grafiky. Piranesiho prirovnávajú
s F. Goyom, ale aj s J. H. Füsslim.
Umenie G. B. Piranesiho sa vy ví jalo na po-
zadí historického vývinu Talianska, v lone
dvoch róznorodých miest. Začiatkom 18. storo-
čia nastali v Taliansku velké změny v dósledku
vojny o španielske dedičstvo v rokoch 1701—
1714. Taliansko si prialo, aby dedičom posled-