71

ného Habsburga Karola II. bol vojvodca z An-
jou Filip V. Uplatnila sa však moc Rakúska.
Taliansko bolo rozdrobené na malé republiky,
preto sa muselo přimknut k velkým državám
zo strachu před nimi. V prvej polovici 18. storo-
čia ešte nevznikli politické prúdy, ktoré by sa
boli usilovali bojovat o nezávislost Talianska.
Už koncom 17. storočia začalo hnutie o zblíženie
talianskej kultúry s ostatnou európskou kultú-
rou. Postupné sem začali prúdiť cudzinci. Ta-
liansko přitahovalo najma vedcov a umelcov
a Talianov zase přitahovalo Francúzsko a An-
glicko. Knihy a překlady cudzích autorov, lite-
rárně časopisy zohrávali dóležitú informačnú
úlohu. Florentská, Benátská a Janovská repub-
lika strácali svoj lesk, upadalo řemeslo a ob-
chod, nastupoval provincializmus. V literatúre
převládal vyumelkovaný šlachtický vkus. V Ří-
me i v Benátkách zasadala přísná inkvizícia
a odsudzovala nepohodlné osoby. Váčšia část
cirkevnej a svetskej aristokracie, ako rod Co-
lonna, Orsini, Caietani, Savilli alebo příbuzní
rodin pápežov a kardinálov, ako Borghese, Bar-
berini, Aldobrandini, Rospilozi, Albani, žili
v Říme. Do ich okruhu prináležali i vysokí pá-
pežskí úradníci, ale bolo tam i mnoho remesel-
níkov, sluho v a žobrákov. Takúto pestrú pospo-
litost Říma zobrazuje na svojich listoch Pira-
nesi. Mnohí z týchto chudobných chodia medzi
ruinami starého města apaticky, niektoré posta-
vy však so záujmom gestikulujú, frapované je-
dinečnými stavbami a pamiatkami. V ich zob-
razení sa prejavuje ešte rokoková zdrobnenosť,
ale zároveň pociťujeme úmysel autora podčiar-
knuť týmito „žánrovými“ štafážami kontrast
s gigantizmom architektonických kolosov.
Veda zostávala vtedy ešte v oblasti erudície,
do ktorej prenikala kritika. Talianskym kriti-
kom bol Muratori, vydával Talianske anály. Fi-
lozofické formovanie Piranesiho názorov o-
vplyvnil neapolský filozof G. B. Vico, tvorca fi-
lozofie dějin, od roku 1734 královský historio-
graf. Vyzdvihováním Rimanov a římského prá-
va podněcoval národně uvedomenie a túžbu ne-
dat si pohltit vlastnú kultúru.18
Roku 1750 vstúpil Piranesi do spolku Arkádia,
ktorého úlohou bolo vyviesť taliansku kultúru
z úpadku. Svědčí to o jeho klasickej orientácii,

o národnom uvědomění a přesvědčení nevyh-
nutného obrodenia bývalej velkosti Talianska
a talianskej kultúry.
Benátky, ktoré rozkvitli v neskorom baroku
a rokoku do sviatočného lesku, sa opät stali
velkou maliarskou školou európskeho významu.
Pěstovala sa tu predovšetkým kresba. Pósobil
tu G. B. Tiepolo a Francesco Guardi, vedutisti
a krajináři v jednej osobě. Vedutám v tradič-
nom objektívnom poňatí, ktorých představíte-
fom bol Luca Carlevaris, dal nové zameranie
Antonio Canaletto vzácnou kompozičnou dó-
slednosťou a jemným zmyslom pre atmosféru.
Canalettov synovec a žiak Bernardo Bellotto
bol realistickejší a přesnější. Vedúcou osobnos-
ťou bol však G. B. Tiepolo, ktorého kompozičně
improvizácie vyzdvihovali maliarsko-optickú
stránku obrazu. V cykle Capricci z roku 1749
realizoval rozmary umeleckej obrazotvornosti,
ktoré premietal do výjavov neurčitého obsahu,
bez anekdotického jadra. Tieto neurčité před-
stavy a vidiny preberá neskór aj Piranesi a rea-
lizuje ich vo vecnejšom výraze ako autentické
postavy obyvatelov města v jeho chátrajúcich
oblastiach. Tiepolo prehlboval valeur radením
čiar vedla seba, nie ich křížením. Charakterizo-
val látku, tělo, rúcho, vegetáciu. Leptu vnútil
luministickú výraznost. Analogie s Piranesim
sú v oblasti figurálnej štafáže, ktorú Piranesi
preberal sice v zmysle fantastiky, ale prispóso-
boval ju vlastnému reálnejšiemu cíteniu život-
ného pocitu obyvatel’a Rima.19
Piranesiho výtvarné cítenie koření v Tiepolo-
vom maliarskom luminizme. Do obrazov vnáša
špecifickými grafickými prostriedkami hru svět-
la a tieňa, ale aj vnútornú dynamiku zobraze-
ného objektu, ako naň pateticky pósobí svojím
kánonom velkého umenia. Takisto vnútil leptu
luministickú výraznost a graficky vyjádřil svě-
telné aj farebné hodnoty. Kým v Benátkách sa
vedutistom núkajú fasády palácov, panoramatic-
ké pohl’ady s kanálmi a malebnými motívmi
tohto bizarného města, v Říme vzrastá záujem
o starožitnosti a o antické pamiatky, podnie-
tený aj osobnosťou J. J. Winckelmanna. Gra-
fická veduta B. Bellotta i v lepte nesie znaky
jeho maliarskeho umenia. Vládne v nej vzdušná
priestorová pohoda, získaná váčším odstupom