98


J. K. MerviUe: Reliéf Zvestovania, detail. Viedeň, Kos-
tol sv. Michala, hlavný oltář. Foto Pamiatkový úřad,
Viedeň

život. V rokoch 1765—1766 vytvořil Beyer mo-
dely bakchantských skupin pre porcelánku
v Ludwigsburgu,55 ktoré prezrádzajú jeho závis-
lost od francúzskych vzorov a súčasne súvisia
s Mervillovými soškami, ktoré vznikli o viac
ako 20 rokov neskoršie.
Napriek neskorým súvisom s Beyerovými
bakchantskými skupinami a napriek příbuzným
námětovým a formálnym motívom, ktoré náj de-
ine u takých významných sochárov, ako je Fal-
conet a Clodion,56 nemóžeme předpokládat, že
priamym východiskom pre Mervillovo dielo
bolo súčasné francúzske umenie. Túto funkciu
převzal podlá nášho názoru manierizmus, třetí
zo spornínaných zdrojov jeho umenia, ktorý
získal na aktuálnosti právě koncom 18. storočia.
Na oživenie manieristických foriem v umění

druhej polovice 18. storočia poukázali v róznych
súvislostiach už viacerí historici umenia,57 sú-
hrnná monografická práca, ktorá by analyzo-
vala vplyv manierizmu na tvorbu vyznievajúce-
ho rokoka a formujúceho sa klasicizmu však do-
sial nebola napísaná. V rakúskom sochárstve
18. storočia sa začína tento vplyv v širšom me-
radle uplatňovat už od pôsobenia G. R. Donnera
a přetrvává potom v diele jeho následovníkův
až do sedemdesiatych rokov 18. storočia. V tom-
to čase, v období dohasínania Donnerovho vply-
vu v rakúskom umění, sa stává znovu aktuál-
nym v prácach J. G. Müllera, zvaného Mollina-
rolo.58 Prostredie, do ktorého Merville prišiel,
v tomto smere iste pósobilo na jeho vlastně
dielo stimulujúco. Vo svojej recepcii manieriz-
mu nenadviazal však Merville na súčasnú vie-
denskú tvorbu; jeho vztah k bronzom 16. storo-
čia je priamejší, nevidí tieto diela očami Don-
nerových nasledovníkov. Na druhej straně, spo-
ločná inšpirácia z manieristického umenia iste
přispěla k tomu, že sa Mervillove sošky v lite-
ratúre často dávajú do súvisu s Donnerom. Na
příklade jeho Odpočívajúcej nymfy v Dolnom
Belvederi vo Viedni59 však jasné vidíme velký
rozdiel medzi týmto křehkým dielom skorého
rokoka, pre ktoré je klasický akt len východis-
kom pre vlastnú formuláciu a tvrdo modelova-
nými ležiacimi aktmi Mervillovými, ktoré sú
dielami iného, ovel’a agresívnejšieho světa do-
znievajúceho 18. storočia a súčasne pósobia ako
vědomé analogie diel 16. storočia. Motiv ležiacej
postavy je tu převzatý takmer doslova, priamo
odvodený z diela Giovanni da Bolognu a jeho
okruhu. Kým konkrétnu předlohu pre spomí-
nané Donnerovo dielo nepoznáme, móžeme
u Mervilla citovat viaceré diela, od postavy
Venuše na slávnej „solničke“ Benvenuta Celli-
niho,60 v tom čase už vo Viedni v dvorských
zbierkach, až po grafický list, znázorňuj úci
Ledu s labuťou od neznámého umelca 16. sto-
ročia, nachádzajúci sa v New Yorku v Public
Library.61 Manieristické bronzy boli předlohou
Mervillovi aj pri kompozícii jeho bakchantských
skupin, čo dosvedčúje dielo Adriana de Vriesa
Imperium triumphans zo zbierky Rudolfa II.,62
ktoré vychádza z tradičnej manieristickej kon-
cepcie Psychomachie.