DOI article:
Bajcurová, Katarína: K problematike česko-slovenských vztʹahov v sochárstve na Slovensku medzi dvoma vojnami
DOI Page / Citation link:https://doi.org/10.11588/diglit.51759#0219
23
K problematike česko-slovenských vzťahov
v sochárstve na Slovensku
medzi dvoma vojnami
KATARINA BAJCUROVÁ
Novodobé slovenské sochárstvo je historicky
mladou výtvarnou disciplínou. Svoju vývinovú
cestu plnú dějinných, objektívnych i subjektiv-
ných protiřečení nastupuje až po roku 1918
v podmienkach novoutvoreného samostatného
štátu. Ako disciplína moderná a zároveň národ-
ná sa v plnom význame slova konstituuje vlast-
ně dodnes. Začiatky tohto procesu nachádzame
právě v období medzi dvoma vojnami. V jeho
závere, v desaťročí přibližné ohraničenom kon-
com tridsiatych a štyridsiatych rokov (medzní-
kom je nastolenie nového progresívneho spo-
ločenského zriadenia) sa v sochárstve utvárajú
předpoklady na vývinovú implikáciu a identi-
fikáciu fenoménu národného ako 1’udového, dě-
jinného a všefudského, na založenie novodobej
tradicie.1 Formujú sa niektoré hlavné trendy
vývinu slovenského sochárstva. V neustálom
hladaní a utvrdzovaní „miesta na zemi“ sa do-
dnes poměrně skromná pozornosť věnovala
komplexnému výskumu slovenského sochárstva
v rokoch 1918—1945 označovaného konvenčným
názvom „medzivojnové“.2 Toto obdobie charak-
terizovala neraz výtvarná a ideologická konfúz-
nosť sochárskych úloh a riešení, ideová, námě-
tová a formová triviálnosť, ktorú překročili len
činy niekolkých vynikajúcich jednotlivcov
schopných podať sugestivně svědectvo o svojom
čase a tvorivo sekundovat vyspelejšej maliar-
skej disciplíně. Dějiny sochárstva na Slovensku
medzi dvoma vojnami už na prvý pohl’ad před-
stavuj ú zložitý a hodnotovo komplikovaný ob-
raz, kvalitou rozporný a nie vždy pozitivny. Na-
chádzame tu na jednej straně diferencované
sféry sochárskych hodnot, prevládajúcu kvanti-
tu veřejných realizácií, „pomníkovú nadproduk-
ciu“, zanedbáváme volných sochárskych žán-
rov, tvořivú nenáročnost (sochára, objednávate-
fa i diváka), neznalost základných pravidiel vý-
stavby sochárskeho tvaru, podriaďovanie sa,
najmä zo stránky námetovej, buržoáznej ideo-
logii; na druhej straně začiatky novodobej so-
chárskej tradicie, prvé uvedomenie si konti-
nuity vývoja, momenty náročnejšej obsahovej
i výrazovej diferenciácie a programovo gene-
račného nástupu, ako aj nové koncepcie sochár-
skeho prejavu postavené na úroveň špecifickej
duchovnej výpovede o antagonistickej réalité
obdobia.
Úvodný výpočet komplikovaných záporov a
kladov obdobia nechce byť apológiou jedného
z aspektov metody, ktorou chceme dosiahnuť
objektivnější stupeň poznania problému. Socio-
logický aspekt vychádzajúci z determinácie
uměleckého diela ekonomickou, sociálnou, poli-
tickou, ideologickou a kultúrnou sférou spole-
čenského života (a je do určitej miery mechanis-
ticky jednosměrný, pretože nehfadá prioritně
„reťazové převody“ medzi uměním a spoločnos-
ťou vo vnútornej štruktúre a dianí diela) sa
v konkrétnej historickej situácii javí ako väzba
podstatná i keď nie jediná. Jednoznačné a jed-
nosměrné konštatovanie o slovenskom medzivoj-
novom sochárstve ako „produkte spoločenských
sil“ (slabých a nerozvinutých ako bol kapitaliz-
mus na Slovensku) nie je absolutizováním socio-
logickej metody, ktorá je v marxistickej umeno-
vede dialekticky komplexnejšia a mnohoznač-
nejšia — je cestou k súhrnnejšej rekonstrukci!
obdobia. Ak beh dějin mimovolne i zákonité
K problematike česko-slovenských vzťahov
v sochárstve na Slovensku
medzi dvoma vojnami
KATARINA BAJCUROVÁ
Novodobé slovenské sochárstvo je historicky
mladou výtvarnou disciplínou. Svoju vývinovú
cestu plnú dějinných, objektívnych i subjektiv-
ných protiřečení nastupuje až po roku 1918
v podmienkach novoutvoreného samostatného
štátu. Ako disciplína moderná a zároveň národ-
ná sa v plnom význame slova konstituuje vlast-
ně dodnes. Začiatky tohto procesu nachádzame
právě v období medzi dvoma vojnami. V jeho
závere, v desaťročí přibližné ohraničenom kon-
com tridsiatych a štyridsiatych rokov (medzní-
kom je nastolenie nového progresívneho spo-
ločenského zriadenia) sa v sochárstve utvárajú
předpoklady na vývinovú implikáciu a identi-
fikáciu fenoménu národného ako 1’udového, dě-
jinného a všefudského, na založenie novodobej
tradicie.1 Formujú sa niektoré hlavné trendy
vývinu slovenského sochárstva. V neustálom
hladaní a utvrdzovaní „miesta na zemi“ sa do-
dnes poměrně skromná pozornosť věnovala
komplexnému výskumu slovenského sochárstva
v rokoch 1918—1945 označovaného konvenčným
názvom „medzivojnové“.2 Toto obdobie charak-
terizovala neraz výtvarná a ideologická konfúz-
nosť sochárskych úloh a riešení, ideová, námě-
tová a formová triviálnosť, ktorú překročili len
činy niekolkých vynikajúcich jednotlivcov
schopných podať sugestivně svědectvo o svojom
čase a tvorivo sekundovat vyspelejšej maliar-
skej disciplíně. Dějiny sochárstva na Slovensku
medzi dvoma vojnami už na prvý pohl’ad před-
stavuj ú zložitý a hodnotovo komplikovaný ob-
raz, kvalitou rozporný a nie vždy pozitivny. Na-
chádzame tu na jednej straně diferencované
sféry sochárskych hodnot, prevládajúcu kvanti-
tu veřejných realizácií, „pomníkovú nadproduk-
ciu“, zanedbáváme volných sochárskych žán-
rov, tvořivú nenáročnost (sochára, objednávate-
fa i diváka), neznalost základných pravidiel vý-
stavby sochárskeho tvaru, podriaďovanie sa,
najmä zo stránky námetovej, buržoáznej ideo-
logii; na druhej straně začiatky novodobej so-
chárskej tradicie, prvé uvedomenie si konti-
nuity vývoja, momenty náročnejšej obsahovej
i výrazovej diferenciácie a programovo gene-
račného nástupu, ako aj nové koncepcie sochár-
skeho prejavu postavené na úroveň špecifickej
duchovnej výpovede o antagonistickej réalité
obdobia.
Úvodný výpočet komplikovaných záporov a
kladov obdobia nechce byť apológiou jedného
z aspektov metody, ktorou chceme dosiahnuť
objektivnější stupeň poznania problému. Socio-
logický aspekt vychádzajúci z determinácie
uměleckého diela ekonomickou, sociálnou, poli-
tickou, ideologickou a kultúrnou sférou spole-
čenského života (a je do určitej miery mechanis-
ticky jednosměrný, pretože nehfadá prioritně
„reťazové převody“ medzi uměním a spoločnos-
ťou vo vnútornej štruktúre a dianí diela) sa
v konkrétnej historickej situácii javí ako väzba
podstatná i keď nie jediná. Jednoznačné a jed-
nosměrné konštatovanie o slovenskom medzivoj-
novom sochárstve ako „produkte spoločenských
sil“ (slabých a nerozvinutých ako bol kapitaliz-
mus na Slovensku) nie je absolutizováním socio-
logickej metody, ktorá je v marxistickej umeno-
vede dialekticky komplexnejšia a mnohoznač-
nejšia — je cestou k súhrnnejšej rekonstrukci!
obdobia. Ak beh dějin mimovolne i zákonité