DOI article:
Bajcurová, Katarína: K problematike česko-slovenských vztʹahov v sochárstve na Slovensku medzi dvoma vojnami
DOI Page / Citation link:https://doi.org/10.11588/diglit.51759#0234
38
Rudolf Pribiš: Raněný, bronz, 55 cm, 1941, Galéria hl. města Bratislavy. Foto Ladislav Sternmüller
Svätopluk, Pútnik (1942), Ženy v jeseni (1944)
a ďalšie. Sochán v nich předznamenával přechod
k volným sochárskym žánrom, charakteristic-
kým pre koniec tridsiatych a začiatok štyridisia-
tych rokov, ale predovšetkým rodinovský posun
k pochopeniu plastiky ako jedinečného pro-
striedku výpovede o vnútornej réalité světa a
člověka.
Začiatky R. Pribiša, v porovnaní s J. Koist-
kom, boli časovo oneskorené: k sochárstvu sä
dostává cez štúdium medicíny a od roku 1935
sa stává posluoháčom Spanielovej reliéfnej špe-
ciálky. Školské práce sa pohybovali v intenciách
učitelovho názoru (Pitva, 1936, Na pláži, 1937).
Napriek tomu, že vojna a násilné rozdelenie re-
publiky rázné ukončili Pribišove štúdia a pri-
viedli ho do bratislavského prostredia, přeru-
šený kontakt bol dočasný a zdánlivý. Pribiš sa
v bratislavskom nadrealistickom hnutí stavia na
podobné pozície ako Kostka: úvodně dynamic-
ko-expresívne, rodinovsko-bourdellovské inter-
mezzo (Pád, Raněný, Matka, Samota, Búrka,
1941, Dnešok, 1941—42) vystriedal návrat k so-
chárskemu zákonu. Pribišov objav klasickosti
datovaný rokom 1942 v odvolaní sa na svetovú
sochársku tradíciu — starú (Egypt, raná antika,
Etruskovia) i súčasnú (Maillol) — sa široko pre-
pája na modernú verziu novoklasicizinu, objavu
pevného tvaru, ktorý přetavený do figurálneho
sochárstva v róznych polohách uskutečňovalo
Rudolf Pribiš: Raněný, bronz, 55 cm, 1941, Galéria hl. města Bratislavy. Foto Ladislav Sternmüller
Svätopluk, Pútnik (1942), Ženy v jeseni (1944)
a ďalšie. Sochán v nich předznamenával přechod
k volným sochárskym žánrom, charakteristic-
kým pre koniec tridsiatych a začiatok štyridisia-
tych rokov, ale predovšetkým rodinovský posun
k pochopeniu plastiky ako jedinečného pro-
striedku výpovede o vnútornej réalité světa a
člověka.
Začiatky R. Pribiša, v porovnaní s J. Koist-
kom, boli časovo oneskorené: k sochárstvu sä
dostává cez štúdium medicíny a od roku 1935
sa stává posluoháčom Spanielovej reliéfnej špe-
ciálky. Školské práce sa pohybovali v intenciách
učitelovho názoru (Pitva, 1936, Na pláži, 1937).
Napriek tomu, že vojna a násilné rozdelenie re-
publiky rázné ukončili Pribišove štúdia a pri-
viedli ho do bratislavského prostredia, přeru-
šený kontakt bol dočasný a zdánlivý. Pribiš sa
v bratislavskom nadrealistickom hnutí stavia na
podobné pozície ako Kostka: úvodně dynamic-
ko-expresívne, rodinovsko-bourdellovské inter-
mezzo (Pád, Raněný, Matka, Samota, Búrka,
1941, Dnešok, 1941—42) vystriedal návrat k so-
chárskemu zákonu. Pribišov objav klasickosti
datovaný rokom 1942 v odvolaní sa na svetovú
sochársku tradíciu — starú (Egypt, raná antika,
Etruskovia) i súčasnú (Maillol) — sa široko pre-
pája na modernú verziu novoklasicizinu, objavu
pevného tvaru, ktorý přetavený do figurálneho
sochárstva v róznych polohách uskutečňovalo