Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1989

Page: 10
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1989/0014
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
10

výchovu. Proti oslavě stavia propagandu. Ume-
nie sa stává bezprostředným médiom ideového
boja.
2. S uvedeným súvisí změna vztahu k minu-
losti. Samozřejmá kontinuita sa nahrádza odli-
šením přítomnosti a minulosti, zavádza sa idea
historicity umenia. Toto odlíšenie problemati-
zuje samozřejmost statu quo — v historii sa hla-
dá ideál pravého umenia a nachádza sa příznač-
né v umění, ktoré korešponduje so záujmami
buržoázie — v umění spoločnosti rovných (gréc-
kej demokracii), ktoré sa stavia na piedestál ne-
mennej podstaty, nespornej normy umenia všet-
kých čias. Normativistický historizmus, steles-
nený klasicizmom, bol zjavným prostriedkom
úsilia buržoázie o vlastné presadenie, historické
sebaoprávňovanie (oprávňovanie nároku na moc
poukazováním na dějinný precedens), ale aj
ideologickým sebazvečnením : nesie totiž v sebe
zjavné ahistorické jádro — překonat dějinné
změny nastolením „právej“ podstaty.
3. Proti umeniu ako prostriedku sociálneho
diferencovania a delimitovania sa kladie ume-
nie ako nástroj spoločenského zrovnoprávňova-
nia: Umenie sa chápe ako všel’udský výtvor.
4. Súčasne sa však od aristokracie preberá
chápanie umenia ako vlastníctva. Spojenie idey
všeludskosti s ideou vlastníctva v koncepcii
umenia vedie k vysloveniu nároku na zospolo-
čenštenie tohto vlastníctva — vlastníctva luxus-
ných predmetov. Buržoázia samu seba nominu-
je do funkcie právoplatného reprezentanta ce-
lonárodných záujmov a z tejto pozície vznáša
vo chvíli buržoáznej revolúcie nárok na zoštát-
nenie umenia. Právě antropologické chápanie
umeleckej tvorby umožnilo vyslovit striktnú
požiadavku zospoločenštiť vlastníctvo drahých
predmetov — vrátane uměleckých diel.
5. To však předpokládalo doplnit antropolo-
gický koncept umenia o ideu nacionálnej pod-
staty umeleckej tvorby. Umenie sa začína po-
kládat za výtvor národa, chápe sa ako přejav
národného génia. Ak koncepcia umenia ako de-
koru diskvalifikovala umelca do polohy reme-
selníka a sluhu, ktorého bolo možné za zásluhy
blahosklonné povýšit na dvorana (dvorného slu-
hu),5 koncepcia umenia ako výrazu národa pri-
niesla zásadnú změnu v ponímaní tvorců — stal

sa géniom, ktorý je vo svojej výnimočnosti, in-
dividualizme a osamělosti schopný tvořivého
paradoxu transcendencie,6 stelesňuje ducha ná-
roda. V spojení individualizmu a idey národa je
obsiahnutá celá protirečivosť buržoázneho poní-
mania umenia. Je to však právě spomenutá na-
cionalizácia umenia, ktorá umožnila konštituo-
vanie programu ochrany umenia minulosti. Nie-
lenže sa zospoločenští jeho vlastníctvo (keďže sa
umenie chápe ako majetok), ale zavádza sa aj
jeho spoločensky uzákoněná, povinná ochrana,
pretože umenie sa pokládá za výtvor národa, za
přejav jeho génia. Antropologizácia (ako pros-
triedok idey zrovnoprávnenia), socializácia (zo-
spoločenštenie spáté s koncepciou vlastnenia
majetku) a nacionalizácia (spojená s uměním ako
duchovným výrazom nadindividuálneho subjek-
tu, ktorý sa spredmetnil prostredníctvom výni-
močného individua) sa navýše zjednocujú na
báze fundamentálnej buržoáznej idey — umenia
ako inštrumentu výchovy. Konstituuje sa štátom
riadené a spravované múzeum nielen ako ochra-
nářské, depozitně, zberatel’ské zariadenie, ale
predovšetkým ako výchovná inštitúcia, ktorá
má vychovávat a učit idei národnej identity,
jednoty a příslušnosti.7 To, že sa za týmto al-
truistickým projektem celonárodněj výchovy
skrývali triedne záujmy, za výchovou indoktri-
nácia, za ideou národa potřeba národného trhu,
za všeludským a národným altruizmom triedny
egoizmus je všeobecne známe, avšak nezmen-
šuje zásluhy meštianstva v tejto fáze dějinného
vývinu.
Vztah zrevolucionalizovanej buržoázie k ume-
niu minulosti však nie je vóbec tak priamočia-
ro afirmatívny ako by sa mohlo zdát z predchá-
dzajúceho náčrtu. Bezprostředným inštinktom
revolučnej buržoázie je sice vy vlastnit’ aristokra-
ciu a přisvojit si jej majetky — vrátane umenia,
avšak tomuto bezprostřednému privlastneniu
bráni skutočnosť, že umenie minulosti bolo příliš
dlho v službách starej vládnúcej triedy a medzi
uměním a mocod tak vznikla asociácia. Přisvoje-
nie předpokládalo toto spojenie narušit, a aj keď
sa tak stalo, privlastnenie starého umenia bur-
žoáziou nemohlo byť len reprivatizáciou, jedno-
duchým vystriedaním vlastníka. Bolo regulova-
né buržoáznymi ideálmi, mohlo sa stať triednym
loading ...