Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1989)

11

přivlastněním len nepriamo, utajene za progra-
mom znárodnenia a zoštátnenia. Prvou inštink-
tívnou reakciou buržoázie voči umeniu, ktoré
tak verne slúžilo aristokracii, bol, logicky, iko-
noklazmus. Umenie sa pokládalo za symbol aris-
tokratickej zvóle, nástroj potláčania, znerovno-
právňovania a ohlupovania na jednej straně,
a za přejav mravného úpadku bývaléj vládnú-
cej triedy na druhej straně. Idea umenia minu-
losti ako výtvoru národa a preto i celonárodné-
ho vlastníctva sa sice skoncipovala velmi rých-
lo a oficiálně sa uzákonila i ochrana umělec-
kých pamiatok,8 avšak kým sa tento program
přesadil v skutočnosti, došlo k nejednej vášni-
věj ikonoklastickej deštrukcii. Je příznačné, že
hněv ïudu sa obrátil predovšetkým proti cirkev-
nému umeniu a doplatilo naň mnoho oltárov,
soch, stavebných plastik. Len příliš velké ná-
klady znemožnili například realizovat oficiálně
přijaté rozhodnutie — zbúrať jednu z najvýz-
namnejších gotických katedrál — katedrálu
v Chartres.9 A iba nebezpečenstvo, že sa poško-
dia i domy mešťanov, odradilo od záměru strh-
nut veže katedrály v Strasbourgu, ktoré svo-
jimi vertikálami urážali revolučnú ideu rovnos-
ti.10 Signifikantný je napokon aj fakt, že afir-
matívny vztah k umeniu minulosti, tak ako ho
umožnila antropologizácia a nacionalizácia kon-
cepcie umenia, a ako sa inštitucionalizoval za-
ložením štátom spravovaného múzea, sa kon-
centroval na umenie necirkevné. Zoštátnenie
vlastníctva uměleckých diel sa netýkalo teda
v prvom rade umenia ako ideologického nástro-
ja (naň sa vztahovala predovšetkým obrazobo-
recká pomsta), ale umenia ako luxusu. Přitom,
pravdaže, bola prvořadá pozornost, úcta a o-
chrana věnovaná antickému umeniu, v ktorom
meštianstvo vidělo svoj historický vzor, oporu,
oprávnenie, svoju vlastnú tradíciu. Muzealizá-
cia antických diel znamenala zvečňovanie vlast-
nej ideologie.11 Ale už v prvých revolučných
rokoch sa urobili i kroky k tomu, nahradit
obrazoboreckú formu polemiky s cirkevným
uměním formou estetickej pacifizácie nepria-
telskej ideologie. Cirkevné umělecké diela sa
vynímali z kultovej služby, zo svojho po vod-
ného rituálneho kontextu, nedeštruovali sa už,
ale zvážali sa dó Musée des monuments fran-

çais.12 Koncepcia umenia ako národného a vše-
l’udského výtvoru a štátneho vlastníctva sa
prostredníctvom estetizácie a autonomizácie roz-
šířila i na umenie ako ideologický nástroj. Mu-
zealizácia a estetizácia sa stali prostriedkami
nielen triednej reprivatizácie, ale aj novou for-
mou ideologickej výchovy. Vlastníctvo a výcho-
va (ideologická indoktrinácia) od tej chvíle —
ako už tolkokrát v dějinách — opätovne splýva-
jú. Specifikom tohto splynutia nie je ani vlast-
níctvo, ani výchova, ktorá ho má upevňovat’,
ale spojenie vlastníctva s ideou národa (masko-
vanie triedneho vlastníctva národným) a indok-
trinácie s estetizáciou. To sa však už vztahuje
na obdobie reštaurácie.
Po neúspěšných buržoáznych revolúciách do-
chádza na európskom kontinente k pozoruhod-
nej situácii: porazený francúzsky napoleonsky
imperializmus dává aristokracii, ktorá restau-
rovala svoju moc, možnost pokúsiť sa nahradit
buržoáziu v roli celonárodného predstavitela.
Európski panovníci takpovediac odcudzujú bur-
žoázii antickú tradíciu a vydávájú sa za hlav-
ných garantov národnej samostatnosti i racio-
nálneho pokroku.13 Póvodný demokratický výz-
nam klasicistického historizmu sa nahradil reš-
tauračným významom a toto tajné posunutie
umožnila právě idea národa. Ale aj v tomto reš-
tauračnom klasicizme sa presadzuje buržoázny
racionalizmus. Aristokracia už nemá silu vy-
tvořit vlastnú alternativu a pri moci sa drží tým,
že si přisvojuje meštianske ideové formy — ra-
cionalizmus a nacionalizmus. Porazená buržoá-
zia sa spočiatku stahuje do sféry privátnej
a každodennej praktickosti (biedermaier), aby
onedlho zopakovala pokus o získanie moci. Keď
sa však ani tento pokus neskončil úspěšně, při-
stupuje na modus vivendi s aristokraciou. U-
možnila to skutočnosť, že napriek neúspěchu
v politických nárokoch nebolo možné zadržať
prudké narastanie hospodárskej moci buržoázie.
Bola to opät umělecká tradícia, ktorá umožnila
buržoázii utvořit kompromis so svojím porazi-
telom. Tentoraz je to ona, ktorá odcudzuje aris-
tokracii jej umělecké formy, napodobuje jej
umenie. Právě táto imitácia znamená pristúpe-
nie na aristokratické pravidlá hry, veřejné ak-
ceptovanie kontinuity s feudálnou tradíciou,