Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1989

Page: 13
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1989/0017
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
13

před trvalým nebezpečenstvom inflácie. Umě-
lecké dlela však získávájú štatút hodnotových
garantov, štatút trvalých hodnot len vtedy, ak
sú spojené s ideou minulosti. Kult minulosti je
ale viazaný na kult národa, a právě táto skuteč-
nost blokuje buržoázny sklon k absolútnej pri-
vatizácii uměleckých diel. Póvodný, revolučný,
celonárodný altruizmus, ktorý bol prostriedkom
boj a o moc, naďalej bráni plnému prepuknutiu
egoizmu. Vlastníctvo historických hodnot zostá-
va v rukách státu, pretože sa to buržoázii napo-
kon vyplácá : umenie minulosti ako médium ce-
lonárodnej výchovy posilňuje koniec koncov
buržoázny mýtus a tým nepriamo posilňuje ka-
pitalistický systém, ideovo připravuje produ-
centa i odberatel’a, homogenizuje národný trh,
ale predovšetkým — odvádza pozornost od zis-
kuchtivej utilitarity. Ak v prvej fáze tomuto
odvedeniu pozornosti slúži predovšetkým idea
národa (a je to logické, veď v popředí bolo úsi-
lie získat moc), v období etablovania buržoázie
a utvorenia pevného modusu vivendi s aristo-
kraciou sa hlavným nástrojom odvádzania po-
zornosti od triedneho egoizmu stala koncepcia
estetickej autonomie.15 Jej povoď bol však od-
lišný, pramenila z celkom protikladného zdroja
— právě z idey neutilitarity, slobody a samo-
bytnosti individui.16
Paradoxně prevrátenie významu estetickej
autonomie, jej vstúpenie do služieb zahalova-
nia utilitarizmu, je typicky buržoázne pragma-
tické. Buržoázna vypočítavosť vylučovala z este-
tizmu aristokratický hedonizmus. Idey estetic-
kej autonomie sa ujala až vo chvíli, ktorú vyvo-
lala praktická potřeba — vo chvíli ekonomické-
ho upevnenia svojej moci. Dokladom polykau-
zálnosti javov a mementom vysvětlovat feno-
mény uvádzaním na jediný prameň či sociolo-
gický ekvivalent je i případ estetickej autono-
mie — ani buržoázny pragmatizmus nebol jeho
jedinou a rozhodujúcou motiváciou. Skór na-
opak, buržoázia velmi pružné, ako už tolkokrát,
využila vo svoj prospěch formu, ktorú splodila
motivácia neraz celkom protikladná buržoáz-
nym záujmom. V případe estetickej autonomie
ide o formu, ktorou sa inteligencia chcela diš-
tancovať od egoistického utilitarizmu etablova-
nej buržoázie. To sme sa však už ocitli vo fáze

polemiky intelektuálův s buržoáziou, vráťme sa
prête o krok spät.
Viděli sme, že dějiny umenia sa v rukách
buržoázie stali na jednej straně národným de-
dičstvom, ktoré třeba chránit a poznávat’, pre-
tože sú dokumentom a majú výchovnú hodno-
tu; na druhej straně sú však aj kapitálem, s kte-
rým možno připadne i špekulovať. Umenie mi-
nulosti sa chápe ako trvalá hodnota, ktorá pře-
konává svoju historicitu, svoju väzbu na kon-
kurenčnú triedu feudálov a církvi. Překonává
ju přitom dvojako: ako výtvor národa, i ako ka-
pitál. Dualita umenia ako prostriedku výchovy
(historického dokumentu národných dějin) a ako
tržného fenoménu zostane zakódovaná v kon-
cepcii umenia ako trvalej hodnoty a národného
kultúrneho dedičstva. Tak sa predrevolučný
buržoázny moralizmus a normativizmus, ako
aj revolučný ikonoklazmus a nacionálny altru-
izmus změnil v reštauračnom období na kon-
zervatizmus. Buržoázia oprášila ideu historic-
kej kontinuity a modifikovala ju nacionalisticky
— z umenia urobila nástroj národného konku-
renčného boja.
Dvoj tvárnost a rozporuplnost buržoázneho
vztahu k umeniu, jeho degradácia na tržnú hod-
notu a súčasne jeho povýšenie na piedestál
duchovné) autonomie,17 úsilie urobit z umelec-
kej tvorby nástroj oslavy a reprezentácie, ale
přitom nemať k němu — podobné ako k tovaru
ponúkanému na trhu — žiadne závázky, ako aj
vyústenie historického pluralizmu, ktorý mal
povodně kliesniť cestu liberalizmu do konzer-
vovania statu quo, to všetko vyvolalo hlbokú
duchovnú krízu. Ak umělci a intelektuáli vma-
nipulovávaní do pozície nástrojov a věcí chce-
li obhájit základný sfub buržoázneho programu
— ideu slobody individua, museli prejsť fázou
vyvlastnených remeselníkov, na pokraji krachu
sa pohybujúcich drobných súkromných podnika-
telův, až po nezaměstnaných robotníkov. Boli to
právě kritici buržoázie, ktorí ju v mene komple-
mentárneho principu industriálnej society —
v mene principu slobody tvorby — podrobili
ostrej kritike. Zvečňovanie statu quo pomocou
národnej reprezentácie, ale aj maskovanie tried-
neho egoizmu koncepciou individuálnej slobo-
dy a tvořívej subjektívnej transcendencie sa
loading ...