DOI Heft:
Nr. 1
DOI Artikel:Bajcurová, Katarína: Plán monumentálnej propagandy - k evolúcii leninskej idey
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51760#0042
38
rý naplňal pojem leninského plánu monumen-
tálně j propagandy, bol už mnohokrát predme-
tom vědeckých analýz v Sovietskom zväze.2
Zmyslom následujúceho příspěvku nie je ďal-
šia interpretácia výtvarno-umeleckých peripetií
dějinného materiálu. Cez návrat k historickým
prameňom a východiskám sa zamýšlame nad
kontinuitou leninského plánu monumentálnej
propagandy so súčasnosťou. Cielom příspěvku
je naznačit časovosť a nadčasovost, podstatné
črty evolúcie leninskej idey až k dnešku. Nájsť
anticipačné momenty a vnútorný vývinový
princip idey, ktorá od prvotnej abstrakcie pre-
rástla do syntetickej koncepcie podielu umenia
na utváraní člověka, jeho duchovného a před-
mětného světa. Uchopenie trvale platných črt
monumentálnej propagandy umožňuje stanovit
základný posun, ktorým táto idea integrálnej
premeny prostredia a člověka prostriedkami
umenia přešla v teorii a praxi socialistickej vý-
tvarnej kultúry.
Myšlienka V. I. Lenina, ktorú nazval „mo-
numentálnou propagandou“, sa zrodila krátko
po víťazstve Októbrovej revolúcie, na jar 1918.3
Inšpirovaný Campanellovým Slnečným štátom
vyslovuje Lenin na střetnutí s A. V. Lunačar-
ským niekol’ko postrehov, ktoré sa neskôr stá-
vajú základom „plánu monumentálnej propa-
gandy“. Co konkrétné v danej historickej situá-
cii znamenala táto leninská iniciativa? Usku-
točnenie uměleckého stvárnenia sovietskych
miest, ich výzdoby památníkmi, pomníkmi, re-
liéfmi, nápismi, ktoré by přípustnou a zrozu-
mitelnou formou manifestovali základné myš-
lienky socializmu, zobrazovali hrdinský boj pro-
letariátu, utvrdzovali triedne vedomie obyva-
telstva, zachovávali v památi kolektivu obrazy
bojovníkov za slobodu, pokrokových postáv svě-
tových dějin a kultúry. Plán sa mal zamerať
na aktuálnu politická agitáciu vyslovená „na
zlobu dňa“, na názorná propagandu ideí komu-
nizmu, a směrovat tak k výchove nového člo-
věka, k popularizácii vzdelania, hodnot národ-
nej a světověj kultüry, k utvoreniu novej este-
tickej atmosféry socialistického města.
Pojem monumentálnej propagandy v prvot-
né abstrahovanej, genetickej podobě na prvý
pohfad charakterizuje zdánlivý konflikt dvoch
odlišných sémantických a časopriestorových ro-
vin. „V spojení týchto dvoch slov je cosi para-
doxného, a právě tým blízkého revolúcii. K by-
tostným črtám propagandy patří dynamickosť
a časovosť. Naproti tomu slovo „monumentalita“
směruje k věčnosti“.4 Cielom idey bolo zapo-
jit umenie do služieb revolúcie. Umenie sa spá-
jalo s propagandou, aktom ideovo-výchovnej
funkcie štátu a robotníckej strany, vystupuj ú-
cich od víťazného momentu revolúcie v jednote.
Propaganda — ciel’avedomé a programové pó-
sobenie na myslenie a konanie 1’udí smerujúce
k utváraniu politickej integrity osobnosti, ak-
tívnych občianskych postojov, prenesenie teore-
tickej podoby ideologie vládnúcej robotníckej
triedy do praktického konania 1'udí — sa viaže
na specifické vlastnosti uměleckého diela, na
jeho výrazové prostriedky, na osobitosti kom-
plexného pósobenia uměleckého obrazu na emo-
tivně a racionálně zložky vnímatefa. Možnost
vázby propagandy s monumentálnym uměním
je imanentne předznamenaná funkcionálnym,
morfologickým, ideovo-obsahovým špecifikom
druhu. Jeho určujúcou kvalitou je silné duchov-
né uchopenie odrazu skutočnosti, spredmetňu-
júce spoločensky platná ideu ako istý gnozeolo-
gický, etický a estetický ideál, ktorý v sebe
nesie viac či menej odkrytů tendenciu premie-
tať sa ako výraz celospoločenskej (triednej) ko-
lektívnosti a zacielenia. „Služobné“ postavenie
monumentálneho umenia voči mocenskej úlo-
he štátu, resp. vládnúcej triedy — všeobecne a
zjednodušené povedané — v dějinách umenia
„korigovala“ jedinečná schopnost uměleckého
talentu transponovat vyššie spomenutý ideál do
umělecky autentických híbok a výšok všelud-
ského ideálu. Podstatný obsahový příznak mo-
numentálneho umenia koreluje s určitým
„rádom“ formových príznakov, s rozmerom, dy-
namizmom a pátosom, dimenziou a mierou pro-
porcie v mikro- a makrovzťahoch prostredia.
Prepája ich nadžánrová, naddruhová, ideovo-
-estetická a výrazová kategória monumentality,
vyjadrujúca konkrétnu dialektiku obsahových
a formových zložiek diela. Možnost vázby mo-
numentálneho umenia a propagandy vyplývá
zo schopnosti monumentálneho diela materiál-
ně a duchovné organizovat prostredie, životný
rý naplňal pojem leninského plánu monumen-
tálně j propagandy, bol už mnohokrát predme-
tom vědeckých analýz v Sovietskom zväze.2
Zmyslom následujúceho příspěvku nie je ďal-
šia interpretácia výtvarno-umeleckých peripetií
dějinného materiálu. Cez návrat k historickým
prameňom a východiskám sa zamýšlame nad
kontinuitou leninského plánu monumentálnej
propagandy so súčasnosťou. Cielom příspěvku
je naznačit časovosť a nadčasovost, podstatné
črty evolúcie leninskej idey až k dnešku. Nájsť
anticipačné momenty a vnútorný vývinový
princip idey, ktorá od prvotnej abstrakcie pre-
rástla do syntetickej koncepcie podielu umenia
na utváraní člověka, jeho duchovného a před-
mětného světa. Uchopenie trvale platných črt
monumentálnej propagandy umožňuje stanovit
základný posun, ktorým táto idea integrálnej
premeny prostredia a člověka prostriedkami
umenia přešla v teorii a praxi socialistickej vý-
tvarnej kultúry.
Myšlienka V. I. Lenina, ktorú nazval „mo-
numentálnou propagandou“, sa zrodila krátko
po víťazstve Októbrovej revolúcie, na jar 1918.3
Inšpirovaný Campanellovým Slnečným štátom
vyslovuje Lenin na střetnutí s A. V. Lunačar-
ským niekol’ko postrehov, ktoré sa neskôr stá-
vajú základom „plánu monumentálnej propa-
gandy“. Co konkrétné v danej historickej situá-
cii znamenala táto leninská iniciativa? Usku-
točnenie uměleckého stvárnenia sovietskych
miest, ich výzdoby památníkmi, pomníkmi, re-
liéfmi, nápismi, ktoré by přípustnou a zrozu-
mitelnou formou manifestovali základné myš-
lienky socializmu, zobrazovali hrdinský boj pro-
letariátu, utvrdzovali triedne vedomie obyva-
telstva, zachovávali v památi kolektivu obrazy
bojovníkov za slobodu, pokrokových postáv svě-
tových dějin a kultúry. Plán sa mal zamerať
na aktuálnu politická agitáciu vyslovená „na
zlobu dňa“, na názorná propagandu ideí komu-
nizmu, a směrovat tak k výchove nového člo-
věka, k popularizácii vzdelania, hodnot národ-
nej a světověj kultüry, k utvoreniu novej este-
tickej atmosféry socialistického města.
Pojem monumentálnej propagandy v prvot-
né abstrahovanej, genetickej podobě na prvý
pohfad charakterizuje zdánlivý konflikt dvoch
odlišných sémantických a časopriestorových ro-
vin. „V spojení týchto dvoch slov je cosi para-
doxného, a právě tým blízkého revolúcii. K by-
tostným črtám propagandy patří dynamickosť
a časovosť. Naproti tomu slovo „monumentalita“
směruje k věčnosti“.4 Cielom idey bolo zapo-
jit umenie do služieb revolúcie. Umenie sa spá-
jalo s propagandou, aktom ideovo-výchovnej
funkcie štátu a robotníckej strany, vystupuj ú-
cich od víťazného momentu revolúcie v jednote.
Propaganda — ciel’avedomé a programové pó-
sobenie na myslenie a konanie 1’udí smerujúce
k utváraniu politickej integrity osobnosti, ak-
tívnych občianskych postojov, prenesenie teore-
tickej podoby ideologie vládnúcej robotníckej
triedy do praktického konania 1'udí — sa viaže
na specifické vlastnosti uměleckého diela, na
jeho výrazové prostriedky, na osobitosti kom-
plexného pósobenia uměleckého obrazu na emo-
tivně a racionálně zložky vnímatefa. Možnost
vázby propagandy s monumentálnym uměním
je imanentne předznamenaná funkcionálnym,
morfologickým, ideovo-obsahovým špecifikom
druhu. Jeho určujúcou kvalitou je silné duchov-
né uchopenie odrazu skutočnosti, spredmetňu-
júce spoločensky platná ideu ako istý gnozeolo-
gický, etický a estetický ideál, ktorý v sebe
nesie viac či menej odkrytů tendenciu premie-
tať sa ako výraz celospoločenskej (triednej) ko-
lektívnosti a zacielenia. „Služobné“ postavenie
monumentálneho umenia voči mocenskej úlo-
he štátu, resp. vládnúcej triedy — všeobecne a
zjednodušené povedané — v dějinách umenia
„korigovala“ jedinečná schopnost uměleckého
talentu transponovat vyššie spomenutý ideál do
umělecky autentických híbok a výšok všelud-
ského ideálu. Podstatný obsahový příznak mo-
numentálneho umenia koreluje s určitým
„rádom“ formových príznakov, s rozmerom, dy-
namizmom a pátosom, dimenziou a mierou pro-
porcie v mikro- a makrovzťahoch prostredia.
Prepája ich nadžánrová, naddruhová, ideovo-
-estetická a výrazová kategória monumentality,
vyjadrujúca konkrétnu dialektiku obsahových
a formových zložiek diela. Možnost vázby mo-
numentálneho umenia a propagandy vyplývá
zo schopnosti monumentálneho diela materiál-
ně a duchovné organizovat prostredie, životný