Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1989)

43


Nikolaj Andrejev, architekt Dmitrij Osipov: Obelisk
Sovietskej ústavy, 1918—1919, beton, Moskva, Sovietske
nám. (nezachoval sa). Repro T. Leirnerová

člověka — formulovanie ideovo-výchovnej úlo-
hy monumentálneho umenia;
2. myšlienku utvorenia novej estetickej at-
mosféry prostredia spoločnosti ako výrazu ko-
relácie sociálnej harmonie spoločnosti a estetic-
kej harmonizácie jej prostredia;
3. myšlienku programovej, vedomej, plánovi-
tej kultúrno-politickej činnosti komunistickej
strany na začlenění umenia do prostredia, teda
i do premeny člověka.
Sledujme odkaz, kontinuitu idey monumen-
tálnej propagandy, jej uplatňovanie sa v pod-
mienkach budovania socializmu v dvoch polo-
hách: a) ako aktívneho prostriedku podielajú-
ceho sa na upevnění socialistického vedomia

pracujúcich; b) ako aktívneho účastníka socia-
listickej premeny životného prostredia. Obe sú
dialekticky přepojené a oddelene existuj ú i ba
v abstrakcii. Obe vyžadujú aspoň stručnú špe-
cifikáciu a spresnenie.
Póvodný (porevolučný), prioritně monofunk-
cionálny model úlohy monumentálneho výtvar-
ného diela v živote spoločnosti bol založený na
výchovnom působení diela ako nástroj a spoloč-
nosti, ktorého obsahom bolo cielavedomé for-
mo vanie člověka v zmysle politickej, ideologic-
kej, morálnej, hodnotovej orientácie spoločnosti.
Latentne v ňom boli přítomné ďalšie blízké
funkcie, možnost diela pósobiť v gnozeologic-
kou!, hodnotovo-orientačnom, socializačnom
smere, sústredené v didaktickom poslaní ume-
nia. Latentne — velmi jednoduchými a dočas-
nými prostriedkami — zasahovalo do premeny
priestoru. Základný, generalizovaný, vývinový
posun spočívá v premene teoretickej sociálno-
-priestorovej funkčnosti umenia na faktickú so-
ciálno-priestorovú funkčnost. Nastal prostřed-
ní ctvom evolúcie ontologickej základné (t. j.
spoločnosti, umenia, člověka — tvorců i vníma-
tela). Rastom, rozvojom, diferenciáciou činností
a situácií, urbanistických a architektonických
úloh a riešení v životnom prostředí sa zmno-
žuje a rozrůzňuje druhovo-žánrová, ideovo-obsa-
hová, formovo-výrazová umeleckoobrazná škála
prejavov monumentálneho umenia; nachádza
svoj výraz vo významovom a funkčnom od-
stupňovaní spektra sociálno-priestorových úloh,
ktoré je schopné plnit. Výtvarné umenie v roz-
ličných vzťahoch a situáciách životného prostre-
dia sa stává polyfonickou jednotou v mnohosti.
Komplexná podstata umenia sa prejavuje v po-
lyfunkčnom působení na celok 1’udskej indivi-
duality a spoločnosti. Prostredníctvom výtvar-
no-estetických komponentov prostredia sa v ži-
vote člověka a spoločnosti rozohráva celá škála
funkcií v ich špecializácii i totalitě, diferenciá-
cii a integrácii jednotlivých diel, žánrov, dru-
hov umenia a ich vzájomných vzťahov (od so-
cializačnej, socializačno-organizačnej, ideologic-
kej, poznávacej, hodnotovej, výchovnej a osve-
tovej cez pretvárajúcu, prognostickú, sugestívnu,
katarznú, kompenzačnú až k hedonistickej či
heuristickej funkcii).12