DOI Heft:
Nr. 1
DOI Artikel:Mojžišová, Iva: Dve cesty od tvorby k odboju: Grete Schütteová - Lihotzká a Irena Blühová
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51760#0081
77
čas ho skrývala aj u Jozef a Gregora Tajovské-
ho, ktorý sa o jeho totožnosti nikdy nedozvě-
děl.
Grete Schiitteová-Lihotzká nadviazala spoje-
nie s Puschmannom začiatkom roku 1941,po svo-
jom ilegálnom příchode z Istanbulu do Viedne.
Onedlho ich oboch zatklo gestapo. Erwina
Puschmanna popravili a Schíitteovú-Lihotzkú
odsúdili na pátnásť rokov väzenia.
Náhodné weimarské stretnutie podněcuje
k malej rekapitulácii medzivoj nového diela ar-
chitektky a fotografky, na ktoré sa — z róznych
dóvodov — dlhé roky zabúdalo.
Jedným z hlavných problémov modernej ar-
chitektúry bol problém obydlia. Na jednej stra-
ně ideál účelného, zdravého a příjemného
bývania pre všetkých, ktorý v spoločnosti so
súkromným vlastníctvom musel ostať utópiou,
na druhej straně neznesitelné alebo nijaké bý-
vanie sociálně najslabších vrstiev. Architekti sa
od začiatku dvadsiatych rokov pokúšali tento
problém riešiť teoreticky i prakticky, buď ide-
álně alebo v medziach jestvujúcich podmienok.
Poprevratová Viedeň, kde sa katastrofálná by-
tová tieseň spájala s hospodářskou depresiou,
mala to šťastie, že městský magistrát sa dostal
do rúk sociálnych demokratův. Tí usilovali o so-
cializáciu bývania a začali rozsiahlu bytovú vý-
stavbu. To bol začiatok éry „Červenej Viedne“.
Keď sa Grete Lihotzká, vtedy ešte studentka
architektúry na viedenskej umelecko-priemysel-
nej škole, mala zúčastnit na navrhovaní ro-
botníckych bytov, profesor Strnad jej povedal:
„Skór ako urobíte prvú čiaru, choďte do ro-
botníckych štvrtí a pozrite sa, ako robotníci sku-
tečné bývajú.“1 V jednej izbe žilo šest až osem
1’udí, na celom poschodí jediné umývadlo, málo
světla, málo vzduchu.
Na čele viedenskej bytovej výstavby stál na
začiatku dvadsiatych rokov Adolf Loos. Tento
velký architekt, ktorý dávno před konštrukti-
vizmom hlásal, že architektúra nie je umenie
a architekt nie je umelec, ale remeselník a tech-
nik, ovplyvnil mladú architektku natrvalo. Pod
jeho vedením pracovala pri projektovaní a vý-
stavbě sídlisk. Podiel’ala sa ako najmladšia na
stavbě obytného bloku Winarsky Hof, kde po
Irena Bliihová: Na vodu. 1926. Z cyklu Kysuca-Kysuca
Loosovom boku pracovalo sedem architektův,
medzi nimi Peter Behrens, Jozef Hoffmann, Os-
kar Strnad, Jozef Frank. Póvodca textu o „or-
namente a zločine“ a jeho spolupracovníci tu
přesadili rovné střechy i fasády bez dekoru a
ukázali, že vyvážené stavebné telesá v hladkej
kubickej forme prispievajú k modernému vzhla-
du velkoměsta.2 Lenže architekt myslí a obyva-
tel rozhoduje. Architekti postavili dobré domy,
ale „keď potom viděli, ako sa do nich sťahujú
l’udia s množstvom nábytku, s rárohami a hara-
burdami, museli sa uspokojit s tým, že ich do-
my majú aspoň navonok dobrý vzhlad“, napí-
sal Bruno Taut v knihe Das neue Wohnhaus.3
To však vo Viedni nechceli dopustit. Pretože
obyvatelia sídlisk si nemohli dovolit zariadenie
z Wiener Werkstätte, zriadili poradňu pre vnú-
čas ho skrývala aj u Jozef a Gregora Tajovské-
ho, ktorý sa o jeho totožnosti nikdy nedozvě-
děl.
Grete Schiitteová-Lihotzká nadviazala spoje-
nie s Puschmannom začiatkom roku 1941,po svo-
jom ilegálnom příchode z Istanbulu do Viedne.
Onedlho ich oboch zatklo gestapo. Erwina
Puschmanna popravili a Schíitteovú-Lihotzkú
odsúdili na pátnásť rokov väzenia.
Náhodné weimarské stretnutie podněcuje
k malej rekapitulácii medzivoj nového diela ar-
chitektky a fotografky, na ktoré sa — z róznych
dóvodov — dlhé roky zabúdalo.
Jedným z hlavných problémov modernej ar-
chitektúry bol problém obydlia. Na jednej stra-
ně ideál účelného, zdravého a příjemného
bývania pre všetkých, ktorý v spoločnosti so
súkromným vlastníctvom musel ostať utópiou,
na druhej straně neznesitelné alebo nijaké bý-
vanie sociálně najslabších vrstiev. Architekti sa
od začiatku dvadsiatych rokov pokúšali tento
problém riešiť teoreticky i prakticky, buď ide-
álně alebo v medziach jestvujúcich podmienok.
Poprevratová Viedeň, kde sa katastrofálná by-
tová tieseň spájala s hospodářskou depresiou,
mala to šťastie, že městský magistrát sa dostal
do rúk sociálnych demokratův. Tí usilovali o so-
cializáciu bývania a začali rozsiahlu bytovú vý-
stavbu. To bol začiatok éry „Červenej Viedne“.
Keď sa Grete Lihotzká, vtedy ešte studentka
architektúry na viedenskej umelecko-priemysel-
nej škole, mala zúčastnit na navrhovaní ro-
botníckych bytov, profesor Strnad jej povedal:
„Skór ako urobíte prvú čiaru, choďte do ro-
botníckych štvrtí a pozrite sa, ako robotníci sku-
tečné bývajú.“1 V jednej izbe žilo šest až osem
1’udí, na celom poschodí jediné umývadlo, málo
světla, málo vzduchu.
Na čele viedenskej bytovej výstavby stál na
začiatku dvadsiatych rokov Adolf Loos. Tento
velký architekt, ktorý dávno před konštrukti-
vizmom hlásal, že architektúra nie je umenie
a architekt nie je umelec, ale remeselník a tech-
nik, ovplyvnil mladú architektku natrvalo. Pod
jeho vedením pracovala pri projektovaní a vý-
stavbě sídlisk. Podiel’ala sa ako najmladšia na
stavbě obytného bloku Winarsky Hof, kde po
Irena Bliihová: Na vodu. 1926. Z cyklu Kysuca-Kysuca
Loosovom boku pracovalo sedem architektův,
medzi nimi Peter Behrens, Jozef Hoffmann, Os-
kar Strnad, Jozef Frank. Póvodca textu o „or-
namente a zločine“ a jeho spolupracovníci tu
přesadili rovné střechy i fasády bez dekoru a
ukázali, že vyvážené stavebné telesá v hladkej
kubickej forme prispievajú k modernému vzhla-
du velkoměsta.2 Lenže architekt myslí a obyva-
tel rozhoduje. Architekti postavili dobré domy,
ale „keď potom viděli, ako sa do nich sťahujú
l’udia s množstvom nábytku, s rárohami a hara-
burdami, museli sa uspokojit s tým, že ich do-
my majú aspoň navonok dobrý vzhlad“, napí-
sal Bruno Taut v knihe Das neue Wohnhaus.3
To však vo Viedni nechceli dopustit. Pretože
obyvatelia sídlisk si nemohli dovolit zariadenie
z Wiener Werkstätte, zriadili poradňu pre vnú-