Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1989)

82

skumoch, inspirovaných DA Vom, Blokom
inteligencie Slovenska, Slovenskými socialistic-
kými akademikmi a maďarským kultúrnepoli-
tickým spolkom Sarló, ktorý roku 1931 zo získa-
ného materiálu usporiadal v bratislavskom Pálf-
fyho paláci prvú výstavu sociálnej fotografie.
Keď Bltihovú o rok neskór odvolali z Bau-
hausu, aby viedla v Bratislavě nakladatelstvo
a knihkupectvo, ktoré vydávalo a šířilo marxis-
tická literaturu a sústreďovalo okolo seba 1’avú
inteligenciu, stala sa dušou skupiny Sociofoto.
Skupina mala úzký kontakt s pražskou i brněn-
skou film-foto skupinou Levé fronty a zúčast-
nila sa oboch pražských medzinárodných výstav
sociálnej fotografie, v rokoch 1933 a 1934. Za-
mýšlané přeneseme výstav do Bratislavy tu-
najšia polícia nepovolila.13
Európska sociálna fotografia si časom utvo-
řila svoju vlastnú ikonografiu s takýmito ná-
metmi: biedne bývanie alebo bezdomovie, hlad,
nezaměstnanost, děti, ťažká práca, málo dóstojné
spósoby obživy, obchodovanie s „blším“ tova-
rom. Tieto univerzálně náměty vstupovali i do
podoby miestnych variánt, ako ich na Sloven-
sku představovali pastieri, drevorubači, chudob-
ní rolníci.
Fotografia tak prostredníctvom jediného kon-
krétného a přitom typického faktu vypovedala
o všeobecnejšej skutečnosti. Ale keď si položíme
otázku, prečo Atget vo Francúzsku, Aufricht na
Slovensku a medzitým mnohí další tak často
fotografovali právě asfaltérov alebo prečo Ke-
pes, Blúhová, ba dokonca i Moholy-Nagy mali
každý svojho dlaždiča, ukáže sa, že tu bolo v hre,
okrem námětu, ešte niečo iné — fotogenickosť
motivu. Teda nešlo len o autentická a sociálnu
skutočnosť, ale aj o skutočnosť fotogenická.

A ešte o niečo — o morálnosť námětu, o to, aby
fotografia podala svoje svědectvo s áčasťou, po-
chopením, bojovnosťou a azda i s humorom,
ale bez cynizmu a bez neurčito nasmerovanej
kritickosti. Blúhová zašla najďalej tým, že foto-
grafovala kreténizmus. Ale alkoholizmus nefo-
tografoval nikto.
Blúhovej fotografia mala tie vlastnosti, ktoré
jej dovolili přežit’ svoju dobu. Zo sociálneho
dokumentu sa stala dobrá fotografia. Fotogra-
fia, ktorej výpověď přetrvala, lebo presiahla
hranice časovej a miestnej výpovede. Takto sa
dnes javí v medzinárodnej konfrontácii, do kto-
rej začala vstupovat vďaka bauhausovským re-
trospektivám. U nás sa jej dielo opáť vynořilo na
světlo začiatkom sedemdesiatych rokov, na vý-
stavách medzivojnovej sociálnej fotografie.14
S odstupom času sa zdá, akoby nadobádalo no-
vá apelatívnosť, akoby sa jeho posolstvo priho-
váralo k našej sáčasnej fotografii, ktorá je často
bez myšlienky a bez výpovede.
V niečom sá si fotografka a architektka po-
dobné. Aj tvorba Schúttovej-Lihotzkej bola pl-
né sástredená na konkrétné úlohy a ich okam-
žité praktické riešenie. Preto bola z toho mála
progresívnych architektův, ktorí nemuseli hfa-
dať stavebníka, ochotného realizovat’ ich projek-
ty, ale ktorých naopak vyhfadávali stavebníci.
Ani u nej forma, ktorá je „vlastným znamením
umenia“ nebola ciel’om, ale skór výsledkom
tvorby. Patřila k tým, čo směrovali k novej ar-
chitektúre právě preto, že stáli v službách no-
vých sociálnych postojov. I keď sa historici za-
čínajú zaoberať jej dielom až dnes, v architek-
tonickej praxi poučenie z něho přetrvává. Ano-
nymně, avšak kontinuitne.

Poznámky
1 SCHÜTTE-LIHOTZKY, M. : Erinnerungen aus dem
Widerstand 1938—1945. Berlin 1985, s. 13.
2 SCHÜTTE-LIHOTZKY, M. : Volksbauten, form +
zweck. Fachzeitschrift für industrielle Formgestal-
tung, 13, 1981, Č. 4, s. 40.

3 Citované podfa českého překladu TAUT, B. : Nové
bydlení. Žena jako tvůrce. Praha 1926, s. 7.
'' Nemecký překlad knihy vyšiel pod názvom Die ra-
tionelle Haushaltsführung. Berlin 1922.
5 MOHR, CH. — MÜLLER, M. : Funktionalität und