90


Le Corbusierov ateliér v Rue de Sèvres Č. 35 roku
1925. Foto Vladimír Karfík

dárne stavby dvadsiateho storočia a objavitel-
ské návrhy nášho veku.“50
Prvý Cech, ktorý tu pracoval, bol Karel Stra-
ník (1899—1978). Prišiel sem krátko po prvej Le
Corbusierovej pražskej prednáške roku 1925 a
pracoval tu spolu s Faurem, Emerym a Boye-
rom na pavilóne L’esprit nouveau a s ním súvi-
siacom projekte úlového obytného domu. Za-
choval nám spomienku na systém práce v ate-
liéri a v L’esprit nouveau: „Ozenfant bol
francúzsky gourmé, uhladený, hýriaci kaden-
ciou krásnej francúzštiny, nielen zvukom, ale
aj obsahom. On formuloval prvé manifesty, lebo
vtedajší Jeanneretov jazyk bol toporne tvrdý,
švajčiarsky, ako sa v Paříži hovořilo, alebo pro-
testantský . . . bola tu velká opora Le Corbu-
siera, jeho bratanec Pierre Jeanneret. Malý, ži-
vý, velmi stredoeurópsky, húževnatý ako fut-
balista. Vedel na základe niekolkých čiar,
vzniknutých medzi hovorom plným výbušnej
invencie, vypracovat niekofko alternatívnych
riešení, ale nebol by sa vedel rozhodnúť pre
žiadne z nich. To urobil Charles Edouard a ne-
omylné ukázal bez rozmýšlania na to pravé —
prstom zamazaným od stálého zatláčania tabaku
do fajky ... Le Corbusier bol už vtedy velmi
sebavedomý. Nedá sa to vysvětlovat ako aro-
gancia, ktorú tak dobré poznáme. Bolo to silné
vnútorné vedomie, že on je bojovník, že sa bi-
je za vec nesmiernej důležitosti a v každom, kto

tvrdil opak či neumožňoval realizáciu diela, vi-
dei nielen svojho nepriatel’a, ale nepriateïa kul-
túry a pokroku . . . Představoval si, že je možné
technickým rozmachem vytvořit tak příjemný
a krásny život na zemi, že nebude nešťastných
a nespokojných . . . Videi som ho často kreslit,
skicovat, najma priestorové skice v smělých per-
spektivách, ale nevidel som ho rýsovat. To ro-
bili iní, ktorých vedel nadchnut a strhnúť ale-
bo vyprovokovat. Mal rád, ak mu niekto vy-
konstruoval perspektivu a on do nej mohol
nakreslit perom život 1’udí alebo prírodu. Aby
bolo jasné: rýsovat mu ani nenapadlo, ale na
zeleň mu nesmel siahnuť nikto. Kreslil ju s vír-
tuóznou bravúrou, alebo lepšie povedané —
písal. . . Jeho diela boli skutočne prvými sklad-
bami štandardných prvkov, ale v podstatě bol
mu prvotný tvar, ktorý sa snažil utvárať citom
z technologických zážitkov . . . Konštruktérov
nútil, aby mu realizáciou zdóvodnili jeho umě-
lecký tvar. Asi tak, ako keď vytvořil citom
fasádu velmi vyvážených proporcií a nútil Eme-
ryho, aby mu správnost týchto proporcií zdů-
vodnil zakreslením pověstných trás. Možno po-
vedať, že akousi celou svojou bytosťou chápal
konštrukciu a technológiu a že jeho diela boli
s ňou v rovnováhe, ak sa skutočne opieral o zna-
losti a prácu konštruktérov, ktorí ho prirodze-
ne tlačili k ekonomii. Keď sa však neskoršie do-
kázala preklenúť základná schéma podpor a trá-
mov a v železobetone sa dalo urobit takmer
všetko, začali sa Le Corbusierove diela stávat
skulptúrou, t. j. zvítazil plné vykomponovaný
tvar . . . On sa vlastně s technológiou nikdy nez-
žil, nikdy ju nestrávil tak, ako středověký ar-
chitekt tvoriaci rebroviny z kameňa a len ge-
niálně vedel vycítit — s pomocou konštruktérov
— tvar, vyplývajúci z konštrukcie a materiálu.
. . . Rovnako nepochopil detail v jeho materiá-
lovej podstatě . . . Zasa mu šlo predovšetkým
o tvar a vo vare tvorčej práce mu bolo celkom
jedno, ako bude materiál reagovat napr. na změ-
nu teploty . . . Spomínam si na příhodu, keď bo-
la dokončená vila pre Le Corbusierovho pria-
tefa Lipschitza. Lipschitz k nám raz vrazil do
ateliéru a nadával, že mu do bytu prší. Le Cor-
busier nebol přítomný a Pierre Lipschitza
ukludňoval, že sa to opraví. Skončilo to odcho-