Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (2003)

ŠTÚDIE / ARTICLES

ARS 3/2003

K otázke politiky vystavovania: příklad Slovenskej národnej galérie

Mária OŘÍŠKOVÁ

Táto štúdia si kladie za ciel ukázat, ako muzeálně
inštitúcie prostredníctvom konkrétných nástroj ov -
výstav - konštruujú obraz spoločnosti. Nie je nezná-
mou skutečnost, že v rámci meniacich politických
diskurzov sa premieňajú ideologické významy, kte-
ré štát stelesňuje pomocou specifických inštitúcií. In-
štitúciou, na ktorú sústredíme pozornost bude Slo-
venská národná galéria v Bratislavě, ktorá rovnako
ako podobné inštitúcie tohto druhu kdekolvek vo
svete, představuje rešpektovanú muzeálnu inštitúciu
v oblasti výtvarného umenia a súčasne je v posob-
nosti národného štátu, teda funguje ako jeho repre-
zentácia. V našom případe sa zameriame najma na
reprezentáciu obdobia rokov 1970-1985 (tzv. nor-
malizácie alebo reálného socializmu) a to dvakrát:
raz v období socializmu a druhýkrát po jeho zániku
v roku 1989. V oboch prípadoch bude autorom/agen-
tom tá istá inštitúcia - SNG. Právě prostredníctvom
tej istej inštitúcie, avšak o niekolko desaťročí neskór,
sa pokúsime ukázat’ nanovo skonštruovaný obraz spo-
ločnosti, který umožnila právě muzeálna inštitúcia
ako „mocný transformátor“1 spoločenskej reality.
Obdobie, které zvykneme nazývat „normalizá-
ciou“ alebo „konsolidáciou“ po okupácii Českoslo-
venska roku 1968, je tou kapitolou našich novodo-

1 Pozři bližšie DUNCAN, Carol: The Art Museum as Ritual.
In: Civilizing Rituals. Inside Public Art Museums. London -
New York : Routledge, 1995.
2 K problematike oficiálneho a neoficiálneho umenia pozři bližšie
bibliografiu publikácie OŘÍŠKOVÁ, Mária: Dvojhlasné dějiny
umenia. Bratislava 2002 a tiež publikáciu ŠEVČÍK, Jiří -MOR-

bých dějin, ktorú by sme často najradšej vymazali
a zabudli na ňu. Toto obdobie sa tiež automaticky
spája s představou rozdelenia umeleckej sféry i ce-
lej kultúry na oficiálnu a neoficiálnu, teda na ume-
nie socialistického realizmu (alebo presnejšie v tom
čase socialistické umenie) previazané s marxistickou
teóriou umenia a na neoficiálně umenie neo-avant-
gárd.2 Toto delenie sa často zvykne premietať i do
dalších kategorií, čím sa výklad celej problematiky
polarizuje, simplifikuje a zbavuje kontextu. Tak na-
příklad, kým neoficiálně umenie sa chápe ako apoli-
tická, autonómna sféra tvorby, so zameraním na „kva-
litu“, či imanentnú estetickú/umeleckú a etickú hod-
notu, oficiálně umenie je potom jeho pravým opa-
kom. V takýchto přístupech sa eliminuje fungovanie
umenia v určitých kontextech, pričom kontext ne-
považujeme za raz a navždy daný a úplný, ale za
rožne faktory (mimoumelecké, sociálně, politické),
ktoré móžu byť determinujúce do takej miery, že
menia povahu umenia. Najmä v revolučných alebo
zlomových obdobiach sa mění funkcia umenia, resp.
s novou funkciou a v novom kontexte sa objavia nové
formy/obsahy.3 Ideálna představa umenia, oproště-
ného od akýchkolvek súvislostí, je nielen ilúziou, ale
i pascou, rovnako pre umelcov ako pre historikov
umenia. Představa čistého „bytia“ umenia, je sice

GANOVÁ, Pavlína - DUŠKOVÁ, Dagmar: České umění 1938-
1989. Programy, kritické texty, dokumenty. Praha : Academia, 2001.
3 Pozři bližšie BELTING, Hans: Das Werk im Kontext. In:
Kunstgeschichte. Eine Einführung. Ed. H. BELTING - H.
DILLY - W. KEMP - W. SAUERLÄNDER - M. WARNKE.
Berlin : Dieter Reimer Verlag, 1988, s. 222-228.

201