DOI article:
Didi-Huberman, Georges: Hlʹadanie stratených prameňov
DOI Page / Citation link:https://doi.org/10.11588/diglit.52445#0005
ŠTÚDIE/ARTICLES
ARS 1/2003
Hl’adanie stratených prameňov
Georges DIDI-HUBERMAN
„ V samotnom porovnávaní věcí jestvuje akási
sila, ktorá nám pomáhá pochopit’ ...A keďže člo-
věk je pre člověka najznámejšou zo všetkých věcí,
možno Protagoras, keď povedal, že člověk je mie-
rou aj pravidlom všetkého, myslel tým, že presne
móžeme poznat’, čo sa udeje s každou vecou, keď
ju porovnáme s človekom (rerum omnium acci-
dentia hominis accidentibus). “
L. B. Alberti, De pictura (1435)
,, V príbojoch života i v búrke skutkov, vzdá-
vám sa od počiatku dob, tkám sem a tam, a dole
hoře, kolíska i hrob, věčné more, život nekoneč-
ných zmien. “
J. W. Goethe, Faust (1790)
„To, čo sa vlečie, zápasí, kmáše sa... je doko-
nalé protirečenie ako prapóvodná příčina jestvo-
vania. Zindividuálnenie je teda výsledok a nie
příčina vášně. Umělecké dielo a individuum sú
opakováním póvodného procesu, z ktorého vzni-
kol svět, istým akoby prstencom vlny vo vine. “
F. Nietzsche, Posmrtné fragmenty, VII, 117 (1870-1871)
Stále sa strácajúca a predsa stále tu. Nedostup-
ná, prchavá ale vracajúca sa až prenasledujúca,
vstupujúca a splývajúca s každou vecou: predo-
všetkým teda plynúca (fluide). Taká je Ninfa, táto
čudesná bytost, ktorej možno ťažko určit totož-
nost, vyznačit ikonografiu alebo ohraničit histó-
riu. Ani celkom postava, ani celkom alegória, Ninfa
núka len bludný - aký však nástojčivý - leitmo-
tiv v dlhom trvaní západných obrazov. Od antic-
kých sarkofágov po renesančně obrazy, od baro-
kových soch až po súčasné fotografie, nepřestá-
vá prechádzať'. inak povedané, objaví sa preto,
aby zmizla a od chvíle, ked „přejde“, nám tak ako
vlna slubuje, že sa čoskoro vrátí. Spoznávame ju
podlá nedotknutelných volút, podlá zábleskov
a vizuálnych šálov, ktoré vždy zanechává za se-
bou: rozpuštěné vlasy, drapérie vo vetře, záhad-
né plynutia. Ako nehmatatelné vlečky strateného
požitku alebo ako závan túžby, ktorá ešte len hla-
dá svoj objekt. Našim pohladom tento závan uni-
ká, stroskotá jeho uchopenie.
Aby Warburg sa v poslednom desaťročí 19.
storočia nechal podmanit týmto javom, ostal na
moment zbavený akejkolvek estetickej alebo his-
torickej istoty. Bola to však jeho královská cesta,
ktorou vstúpil do dějin umenia. Pozorujúc ako
prechádza krásna bytost, ktorú pokrstil Ninfa
a usilujúc sa analyzovat jej prapodstatnú auru -
zmes tělesného póvabu, psychickej sily, poetic-
kej zjavnosti a antropologickej nevyhnutnosti -
Warburg priniesol ovela viac než len príspevok
k poznaniu obrazov povolaných stať sa slávny-
mi: jedným razom znovu prišiel na to, čo dějiny
umenia v teorii aj v praxi, znamenajú.
Bolo to počas jeho prvej študijnej cesty do Flo-
rencie v októbri 1988, ked sa mladý historik roz-
hodo! pracovat na dvoch velkých Botticelliho
* Text štúdie vznikol pri příležitosti přednáškového cyklu The
Past in the Present: Contemporary Art & Art History’s Myths
(koncepcia Ján Bakoš), realizovaného SCCA v rokoch 2001—
2002.
3
ARS 1/2003
Hl’adanie stratených prameňov
Georges DIDI-HUBERMAN
„ V samotnom porovnávaní věcí jestvuje akási
sila, ktorá nám pomáhá pochopit’ ...A keďže člo-
věk je pre člověka najznámejšou zo všetkých věcí,
možno Protagoras, keď povedal, že člověk je mie-
rou aj pravidlom všetkého, myslel tým, že presne
móžeme poznat’, čo sa udeje s každou vecou, keď
ju porovnáme s človekom (rerum omnium acci-
dentia hominis accidentibus). “
L. B. Alberti, De pictura (1435)
,, V príbojoch života i v búrke skutkov, vzdá-
vám sa od počiatku dob, tkám sem a tam, a dole
hoře, kolíska i hrob, věčné more, život nekoneč-
ných zmien. “
J. W. Goethe, Faust (1790)
„To, čo sa vlečie, zápasí, kmáše sa... je doko-
nalé protirečenie ako prapóvodná příčina jestvo-
vania. Zindividuálnenie je teda výsledok a nie
příčina vášně. Umělecké dielo a individuum sú
opakováním póvodného procesu, z ktorého vzni-
kol svět, istým akoby prstencom vlny vo vine. “
F. Nietzsche, Posmrtné fragmenty, VII, 117 (1870-1871)
Stále sa strácajúca a predsa stále tu. Nedostup-
ná, prchavá ale vracajúca sa až prenasledujúca,
vstupujúca a splývajúca s každou vecou: predo-
všetkým teda plynúca (fluide). Taká je Ninfa, táto
čudesná bytost, ktorej možno ťažko určit totož-
nost, vyznačit ikonografiu alebo ohraničit histó-
riu. Ani celkom postava, ani celkom alegória, Ninfa
núka len bludný - aký však nástojčivý - leitmo-
tiv v dlhom trvaní západných obrazov. Od antic-
kých sarkofágov po renesančně obrazy, od baro-
kových soch až po súčasné fotografie, nepřestá-
vá prechádzať'. inak povedané, objaví sa preto,
aby zmizla a od chvíle, ked „přejde“, nám tak ako
vlna slubuje, že sa čoskoro vrátí. Spoznávame ju
podlá nedotknutelných volút, podlá zábleskov
a vizuálnych šálov, ktoré vždy zanechává za se-
bou: rozpuštěné vlasy, drapérie vo vetře, záhad-
né plynutia. Ako nehmatatelné vlečky strateného
požitku alebo ako závan túžby, ktorá ešte len hla-
dá svoj objekt. Našim pohladom tento závan uni-
ká, stroskotá jeho uchopenie.
Aby Warburg sa v poslednom desaťročí 19.
storočia nechal podmanit týmto javom, ostal na
moment zbavený akejkolvek estetickej alebo his-
torickej istoty. Bola to však jeho královská cesta,
ktorou vstúpil do dějin umenia. Pozorujúc ako
prechádza krásna bytost, ktorú pokrstil Ninfa
a usilujúc sa analyzovat jej prapodstatnú auru -
zmes tělesného póvabu, psychickej sily, poetic-
kej zjavnosti a antropologickej nevyhnutnosti -
Warburg priniesol ovela viac než len príspevok
k poznaniu obrazov povolaných stať sa slávny-
mi: jedným razom znovu prišiel na to, čo dějiny
umenia v teorii aj v praxi, znamenajú.
Bolo to počas jeho prvej študijnej cesty do Flo-
rencie v októbri 1988, ked sa mladý historik roz-
hodo! pracovat na dvoch velkých Botticelliho
* Text štúdie vznikol pri příležitosti přednáškového cyklu The
Past in the Present: Contemporary Art & Art History’s Myths
(koncepcia Ján Bakoš), realizovaného SCCA v rokoch 2001—
2002.
3