DOI issue:
Nr. 1
DOI article:Peterajová, L'udmila; Kroupa, Jiří; Bakoš, Ján: [Rezension von: Petra Hanáková, Kritická muzeológia. Praktické dôsledky a teoretické východiská pre dejiny umenia]
DOI Page / Citation link:https://doi.org/10.11588/diglit.52804#0087
som sa tak vyhla aj určitému terminologickému za-
starávaniu práce pod vplyvom už i v našom jazyko-
vom priestore sa v posledných mesiacoch objavujúcej
literatúry (mám na mysli hlavně Kritické pojmy dějin
umenia v slovenskom překlade či české překladové
edičné projekty Co je to fotografie? alebo Nová filmová
historie).
Viaceré poznámky či výhrady oponentov sa vôbec
týkajú jazykového štýlu či jazykovej kultúry práce —
sú v dvoch prípadoch skór lichotivé, v jednom naopak
kritické. Profesorka Peterajová — z jej hladiska opráv-
něně — píše o potrebe dizertačný „text utriedil, literár-
ně vyčisti?, zbavil nadbytocných cudzich slov a (...) vulga-
rizmov (...), celkove skultivovat’ jazykový přejav“. Profe-
sor Kroupa si naopak na mojom dizertačnom texte
pochvaluje jeho „velmi hezkou jazykovou kulturu“ a pro-
fesor Bakoš jeho „bohatý jazyk“ a „lingvistickúsviežosť“.
Uvedomujem si, že práca nie je napísaná celkom stan-
dardně, že pracuje so slovníkom, ktorý neraz dosť
mantinelovo čerpá z róznych jazykových registrov, je
teda dosť bohatý na rózne druhy mezaliancií, kto-
rých raison ďétre či funkčnú nevyhnutnosť sa však
v texte priebežne pokúšam obhájit’.
Musím však povedať, že ma skór teší ako znepo-
kojuje táto istá názorová nekompatibilita oponentov
pri hodnotení mójho „spisovatelského výkonu“. Vy-
povedá totiž nielen o vlastných kvalitách textu, ale aj
o vkladoch, očakávaniach a jazykových zvyklostiach
jeho erudovaných čitatelův.
Tolko obhajoba formálnych stránok mojej práce.
Výhrady jednotlivých oponentov k jej podstatnějším
nedostatkem by som, s vědomím i ospravedlněním
ich istého zjednodušenia či redukcie, zhrnula násle-
dovně:
— slabý historický sediment práce (prof. Bakoš),
— možno nedostatečné zohladnenie francúzskej a ne-
meckej muzeologickej literatúry (prof. Kroupa),
— málo pozornosti venovanej rozlíšeniu jednotlivých
typov inštitúcií, venujúcich sa vystavovaniu výtvar-
ného umenia, rozdielom v metodike, cieloch, ad-
resnosti atď. (prof. Peterajová)
— a na závěr: 1’ahkoverné podlahnutie fenoménu Kní-
žák (prof. Daniel).
Nedostatočné historické ukotvenie spracovávanej
problematiky, podobné ako aj isté přílišné uhranutie
anglosaským umelecko-historickým či humanitno-
vedným prostředím a jeho „diskurzom o múzeu“ mi
bolo profesorom Bakošom vytýkané už počas písania
diplomovej práce (v roku 1998). No rovnako ako před
niekolkými rokmi, tak i dnes je mojím hlavným pro-
ti-argumentom strach z priširoko roztvorených nož-
níc či prihlboko zaborenej lyžice. Aj bez poctivého
vykreslenia historického sedimentu a aj v rámci už
do istej miery vymedzeného prioritně anglosaského
teritoria bol totiž najma v záverečnej fáze práce jej
(vlastně mojím) najváčším problémem i najváčšou
brzdou jej priširoký záběr. Pričom tento priširoký zá-
běr či bohatosť u nás donedávna prakticky neznámej
problematiky ešte zároveň umocňovala jej neutícha-
júca živosť a tiež jej nereflektovaná, nevědomá (vy-
těsněná?) potřeba na domácej pode. Toto vstupné
priširoké zacielenie potom možno spósobilo aj moje
akési intuitivné primknutie sa k materiálu, ktorý vy-
kazoval podobné charakteristiky (mám na mysli ame-
rický diskurz) a určité vytesnenie francúzskeho či ně-
meckého kontextu a literatúry, ktorým som sa na
začiatku nevyhýbala, a ktorý aj z vlastnej skúsenosti
(ako návštěvník múzea) lepšie poznám.
Na druhej straně ale ono vytesnenie európskej
muzeológie či tej historickej linie uvažovania o mú-
zeu v stredoeurópskom priestore, kde zohrala svoj
význam viedenská škola dějin umenia, nebolo len otáz-
kou časového deficitu či výrazom akejsi oidipovskej
rebélie — snahy záměrně sa vymedziť voči svojmu ško-
litelovi. Vyplynuli z mojich vlastných inklinácií k sú-
časnému umeniu. Teda k tomu typu či vročeniu ume-
nia, ktoré, ako vieme, prinajmenšom od čias kedy
New York ukradol Parížu myšlienku moderného
umenia, má svoje referenčně jazykové i kultúrne
prostredie skór za oceánom ako v Europe.
Na margo poznámky pani profesorky Peterajo-
vej, že v práci málo zohladňujem rozdiely medzi jed-
notlivými typmi inštitúcií: Tu sa asi najviac prejavil
mój nedostatek praktických skúsenosti (o tom je viac
krát zmienka i v posudku prof. Daniela), teda ono
určité osobné obmedzenie kurátora súčasného ume-
nia, kurátora kunsthallového typu, ktorý z vlastnej skú-
senosti velmi nepozná čo znamená práca s historickou
zbierkou.
Na druhej straně si ale nemyslím, že tento mój
nedostatok praktických skúsenosti, či zmyslu pre
muzeálnu realitu sa týká i mójho prehliadnutia zlo-
věstného mocenského vplyvu aktuálneho riaditela
Národnej galérie v Prahe Milana Knížáka. Mrzí ma,
ak moje vytrhnutie z kontextu Knížáka-teoretika
vyznělo naivně či romanticky. Možno som sa pri štú-
85
starávaniu práce pod vplyvom už i v našom jazyko-
vom priestore sa v posledných mesiacoch objavujúcej
literatúry (mám na mysli hlavně Kritické pojmy dějin
umenia v slovenskom překlade či české překladové
edičné projekty Co je to fotografie? alebo Nová filmová
historie).
Viaceré poznámky či výhrady oponentov sa vôbec
týkajú jazykového štýlu či jazykovej kultúry práce —
sú v dvoch prípadoch skór lichotivé, v jednom naopak
kritické. Profesorka Peterajová — z jej hladiska opráv-
něně — píše o potrebe dizertačný „text utriedil, literár-
ně vyčisti?, zbavil nadbytocných cudzich slov a (...) vulga-
rizmov (...), celkove skultivovat’ jazykový přejav“. Profe-
sor Kroupa si naopak na mojom dizertačnom texte
pochvaluje jeho „velmi hezkou jazykovou kulturu“ a pro-
fesor Bakoš jeho „bohatý jazyk“ a „lingvistickúsviežosť“.
Uvedomujem si, že práca nie je napísaná celkom stan-
dardně, že pracuje so slovníkom, ktorý neraz dosť
mantinelovo čerpá z róznych jazykových registrov, je
teda dosť bohatý na rózne druhy mezaliancií, kto-
rých raison ďétre či funkčnú nevyhnutnosť sa však
v texte priebežne pokúšam obhájit’.
Musím však povedať, že ma skór teší ako znepo-
kojuje táto istá názorová nekompatibilita oponentov
pri hodnotení mójho „spisovatelského výkonu“. Vy-
povedá totiž nielen o vlastných kvalitách textu, ale aj
o vkladoch, očakávaniach a jazykových zvyklostiach
jeho erudovaných čitatelův.
Tolko obhajoba formálnych stránok mojej práce.
Výhrady jednotlivých oponentov k jej podstatnějším
nedostatkem by som, s vědomím i ospravedlněním
ich istého zjednodušenia či redukcie, zhrnula násle-
dovně:
— slabý historický sediment práce (prof. Bakoš),
— možno nedostatečné zohladnenie francúzskej a ne-
meckej muzeologickej literatúry (prof. Kroupa),
— málo pozornosti venovanej rozlíšeniu jednotlivých
typov inštitúcií, venujúcich sa vystavovaniu výtvar-
ného umenia, rozdielom v metodike, cieloch, ad-
resnosti atď. (prof. Peterajová)
— a na závěr: 1’ahkoverné podlahnutie fenoménu Kní-
žák (prof. Daniel).
Nedostatočné historické ukotvenie spracovávanej
problematiky, podobné ako aj isté přílišné uhranutie
anglosaským umelecko-historickým či humanitno-
vedným prostředím a jeho „diskurzom o múzeu“ mi
bolo profesorom Bakošom vytýkané už počas písania
diplomovej práce (v roku 1998). No rovnako ako před
niekolkými rokmi, tak i dnes je mojím hlavným pro-
ti-argumentom strach z priširoko roztvorených nož-
níc či prihlboko zaborenej lyžice. Aj bez poctivého
vykreslenia historického sedimentu a aj v rámci už
do istej miery vymedzeného prioritně anglosaského
teritoria bol totiž najma v záverečnej fáze práce jej
(vlastně mojím) najváčším problémem i najváčšou
brzdou jej priširoký záběr. Pričom tento priširoký zá-
běr či bohatosť u nás donedávna prakticky neznámej
problematiky ešte zároveň umocňovala jej neutícha-
júca živosť a tiež jej nereflektovaná, nevědomá (vy-
těsněná?) potřeba na domácej pode. Toto vstupné
priširoké zacielenie potom možno spósobilo aj moje
akési intuitivné primknutie sa k materiálu, ktorý vy-
kazoval podobné charakteristiky (mám na mysli ame-
rický diskurz) a určité vytesnenie francúzskeho či ně-
meckého kontextu a literatúry, ktorým som sa na
začiatku nevyhýbala, a ktorý aj z vlastnej skúsenosti
(ako návštěvník múzea) lepšie poznám.
Na druhej straně ale ono vytesnenie európskej
muzeológie či tej historickej linie uvažovania o mú-
zeu v stredoeurópskom priestore, kde zohrala svoj
význam viedenská škola dějin umenia, nebolo len otáz-
kou časového deficitu či výrazom akejsi oidipovskej
rebélie — snahy záměrně sa vymedziť voči svojmu ško-
litelovi. Vyplynuli z mojich vlastných inklinácií k sú-
časnému umeniu. Teda k tomu typu či vročeniu ume-
nia, ktoré, ako vieme, prinajmenšom od čias kedy
New York ukradol Parížu myšlienku moderného
umenia, má svoje referenčně jazykové i kultúrne
prostredie skór za oceánom ako v Europe.
Na margo poznámky pani profesorky Peterajo-
vej, že v práci málo zohladňujem rozdiely medzi jed-
notlivými typmi inštitúcií: Tu sa asi najviac prejavil
mój nedostatek praktických skúsenosti (o tom je viac
krát zmienka i v posudku prof. Daniela), teda ono
určité osobné obmedzenie kurátora súčasného ume-
nia, kurátora kunsthallového typu, ktorý z vlastnej skú-
senosti velmi nepozná čo znamená práca s historickou
zbierkou.
Na druhej straně si ale nemyslím, že tento mój
nedostatok praktických skúsenosti, či zmyslu pre
muzeálnu realitu sa týká i mójho prehliadnutia zlo-
věstného mocenského vplyvu aktuálneho riaditela
Národnej galérie v Prahe Milana Knížáka. Mrzí ma,
ak moje vytrhnutie z kontextu Knížáka-teoretika
vyznělo naivně či romanticky. Možno som sa pri štú-
85