DOI Heft:
Nr. 1
DOI Artikel:Peterajová, L'udmila; Kroupa, Jiří; Bakoš, Ján: [Rezension von: Petra Hanáková, Kritická muzeológia. Praktické dôsledky a teoretické východiská pre dejiny umenia]
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.52804#0088
diu Knížákovej novej publikácie nechala příliš uniesť
překvapením, že tento — prepáčte za výraz — trochu
hulvátsky pósobiaci riaditel dokáže celkom erudova-
né a subtilné o veciach uvažovať.
Domnievam sa, že pán profesor možno trochu
podceňuje našu znalosť „západného“ českého prostre-
dia resp. moc fámy uzurpátora Knížáka. Prostred-
níctvom neblahej skúsenosti slovenskej kurátorky,
svojho krátkého času riaditel’ky Veltržného paláca
Kataríny Rusnákovej bol Knížákov štýl riadenia i jeho
efekty tlmočené i nášmu prostrediu. I keď samozřej-
mé bližšie nepoznám aktuálnu výstavnú dramatur-
giu či kultúrnu politiku Národnej galérie (jej výstav-
né výstupy poznám len medzerovito), i mne je viac-
menej jasné, že emblematicky umiestnený Rodinov
Balzac vo vstupe do Veltržáku je asi najskór akýmsi
nevědomým kryptoportrétom samotného Milana
Knížáka.
Moja knížákovská „vložka“ sa v texte — uznávám,
možno nie celkom zrozumitelne — objavila v súvislosti
so snahou poukázať na aktuálny dopyt po vizioná-
roch na čele muzeálnych inštitúcií — vizionároch či už
szeemannovského alebo knížákovského typu. Išlo mi
aj o to, poukázať na to, že v slovenskej muzeálnej
kultúre nateraz (a zdá sa dlhodobo) ani takých - ani
onakých vizionárov niet. Tento deficit slovenského
prostredia som v práci vnímala ako negativum, uve-
domujem si však, že z českej perspektivy, cez knížá-
kovský filter, móže pósobiť inak.
Na charakter mojej práce zaiste vplývali aj moje
1’udské, intelektuálně i ekonomické limity. To zna-
mená: čo som v rámci žánru či akademickej „povin-
nej jazdy“ dizertačnej práce bola schopná fyzicky
zvládnut’; čomu som v rámci svojich intelektuálnych
schopností a akademickou výukou tradovaných zruč-
ností bola schopná porozumieť, a na závěr — a to je
bohužial dnes skutočnosť stále menej zanedbatelná -
ktorú publikáciu som si zo svojho vtedy 8-tisícového
doktorandského štipendia mohla dovolil kúpiť, kto-
rý materiál oxeroxoval, za čím som si mohla dovolil
vycestovat... Výsledkem - okrem iného — aj tejto
trojice určujúcich súradníc je předkládaná dizertačná
práca.
Vo svojom muzeologickom zacielení už nie je
v našom prostředí výnimočná. Medzičasom vzniklo a
(ak sa nemýlím) naďalej vzniká niekolko práč věnova-
ných teoretickej či historickej reflexii tvorby expozícií
(mám na mysli štúdie Márie Oriškovej a Sandry Kusej
v Arše resp. v Ročenke SNG). Dúfajme, že tieto práce
(aj keď zrejme len v užšom odbornom kruhu) budú
čítané a budú zúročené. Dúfajme, že nielen vycibria,
ale i trochu „vyškúlia“ ono oko znalca či sympatizujú-
ceho amatéra, ktorý sa tak naučí lepšie čítat’ a rozlišo-
val nielen kvality diel, ale i kvality „kurátorských“ ale-
bo umelecko-historických vzlahov medzi nimi.
Ospravedlňujem sa, ak som nereagovala na všet-
ky pripomienky, snáď bude ešte priestor v diskusii.
Dakujem za pozornost.
86
překvapením, že tento — prepáčte za výraz — trochu
hulvátsky pósobiaci riaditel dokáže celkom erudova-
né a subtilné o veciach uvažovať.
Domnievam sa, že pán profesor možno trochu
podceňuje našu znalosť „západného“ českého prostre-
dia resp. moc fámy uzurpátora Knížáka. Prostred-
níctvom neblahej skúsenosti slovenskej kurátorky,
svojho krátkého času riaditel’ky Veltržného paláca
Kataríny Rusnákovej bol Knížákov štýl riadenia i jeho
efekty tlmočené i nášmu prostrediu. I keď samozřej-
mé bližšie nepoznám aktuálnu výstavnú dramatur-
giu či kultúrnu politiku Národnej galérie (jej výstav-
né výstupy poznám len medzerovito), i mne je viac-
menej jasné, že emblematicky umiestnený Rodinov
Balzac vo vstupe do Veltržáku je asi najskór akýmsi
nevědomým kryptoportrétom samotného Milana
Knížáka.
Moja knížákovská „vložka“ sa v texte — uznávám,
možno nie celkom zrozumitelne — objavila v súvislosti
so snahou poukázať na aktuálny dopyt po vizioná-
roch na čele muzeálnych inštitúcií — vizionároch či už
szeemannovského alebo knížákovského typu. Išlo mi
aj o to, poukázať na to, že v slovenskej muzeálnej
kultúre nateraz (a zdá sa dlhodobo) ani takých - ani
onakých vizionárov niet. Tento deficit slovenského
prostredia som v práci vnímala ako negativum, uve-
domujem si však, že z českej perspektivy, cez knížá-
kovský filter, móže pósobiť inak.
Na charakter mojej práce zaiste vplývali aj moje
1’udské, intelektuálně i ekonomické limity. To zna-
mená: čo som v rámci žánru či akademickej „povin-
nej jazdy“ dizertačnej práce bola schopná fyzicky
zvládnut’; čomu som v rámci svojich intelektuálnych
schopností a akademickou výukou tradovaných zruč-
ností bola schopná porozumieť, a na závěr — a to je
bohužial dnes skutočnosť stále menej zanedbatelná -
ktorú publikáciu som si zo svojho vtedy 8-tisícového
doktorandského štipendia mohla dovolil kúpiť, kto-
rý materiál oxeroxoval, za čím som si mohla dovolil
vycestovat... Výsledkem - okrem iného — aj tejto
trojice určujúcich súradníc je předkládaná dizertačná
práca.
Vo svojom muzeologickom zacielení už nie je
v našom prostředí výnimočná. Medzičasom vzniklo a
(ak sa nemýlím) naďalej vzniká niekolko práč věnova-
ných teoretickej či historickej reflexii tvorby expozícií
(mám na mysli štúdie Márie Oriškovej a Sandry Kusej
v Arše resp. v Ročenke SNG). Dúfajme, že tieto práce
(aj keď zrejme len v užšom odbornom kruhu) budú
čítané a budú zúročené. Dúfajme, že nielen vycibria,
ale i trochu „vyškúlia“ ono oko znalca či sympatizujú-
ceho amatéra, ktorý sa tak naučí lepšie čítat’ a rozlišo-
val nielen kvality diel, ale i kvality „kurátorských“ ale-
bo umelecko-historických vzlahov medzi nimi.
Ospravedlňujem sa, ak som nereagovala na všet-
ky pripomienky, snáď bude ešte priestor v diskusii.
Dakujem za pozornost.
86