Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (44.2011)

Max Dvorak pozoruje Tintoretta aíebo o manierizme


V manieristických obrazoch našiel Max Dvořák
trhliny, symptomy a znepokojujíce zvláštnosti. Pre
něho všetky diela tohto uměleckého prúdu vznikli
ako stelesnenia čistej duchovnosti. Manierizmus
nechápal ako obdobie krízy (ako Alois Riegl a iní hlo-
zoh a historici umenia), ale ako dobu subjektivizmu.
Umenie podl'a jeho názoru tvorivo spoluvytváralo
světonázor róznych epoch, ale robilo tak v rámci
obmedzeného počtu polárných extrémov tým, že
sa pohybovalo medzi naturalizmom, abstrakciou
a idealizmom maliarskych prostriedkov, ako aj medzi
materializmom a spiritualizmom 1'udských vízií světa.
Preto antika iniciovala úsilie o naturalizmus a maliar-
ske hodnoty, ako aj o abstraktnu štýlovú dokonalosť,
zatiaf co křesťanstvo stále upřednostňovalo ducha
a antinaturalistické formy. Umenie sa mohlo usilovať
- ako je tomu v náčrte o El Grecovi — buď o napodo-
benie prírody, alebo o idealistickú abstrakciu, alebo,
nakoniec, o expresivitu (výrazové umenie).
Krizové momenty boli vždy — je jedno či v ra-
nokresťanskej době, v manierizme, za Goyovho
života, či po 1. světověj vojně — vyjádřením ducha,
ktorý sa oslobodil z put materializmu. Pohyb a stratu
středu, ktoré Dvořák našiel v štruktúre mnohých
manieristických obrazov, interpretoval ako příznak
duchovnosti. Změny vo fyziognomii a rozdiely v ges-
tike, ktoré Oskar Kokoschka reprodukoval v róznych
portrétoch Kamilly Swoboda, odzrkadf ováli „dušev-
ný život" modelu. Zvláštnosti vo výstavbě Miche-
langelových diel dokazujú, že o /G/gřAx
/éřoré gyw/G?
y Predsa však poukaz na
chýbajúci střed v obrazoch zo 16. storočia a z toho
vyplývajúcu kompozičnú nejasnosť nemusí bezpod-
mienečne znamenať primát hfadajúceho ducha nad
matériou. V Rilkeho sonete nachádza výraz pocit
nestálosti světa a jeho večnej premenlivosti — ako je
vidieť například na obraze plameňa. Georg Simmel
popísal túto skúsenosť vo vzťahu k vefkomestám,

v ktorých vládne „rýZZ?
pAéry oZfř/p w řo/ág A yřZyýwpo^/hZo^,
<2 Ziy'^Zf Pocit nestálosti
světa bol modernou skúsenosťou, ktorá si od začiat-
ku 20. storočia pomaly razila cestu do kolektívneho
vedomia. Koexistoval s vierou v racionalitu fudského
jednania, s přesvědčením, že logické projekty možno
uskutočniť. Takáto symbióza viedla samozřejmé
k napátiam, konňiktom a nakoniec aj k nihilizmu,
keď zvíťazil názor, že všeobecná nestálosť světa
bola zapříčiněná zakořeněním v nicotě.
Vo svojom poňatí manierizmu racionalizoval Max
Dvořák konflikty svojej doby. Tak hovořil o
MWF rGorď, čím vyobcoval strašidlo bezideovosti a to-
tálnej myškenkovej krízy, a zvěstoval novů, búrlivú
duchovnosť, to znamená úplné pozitivny příznak,
ktorý dával tušiť znovuzrodenie Európy. Pretože
manierizmus patřil podfa jeho názoru k historickým
javom, ktoré znamenali emancipáciu a víťazstvo
spiritualistického světonázoru. Ale jeho popisy ob-
razov predsa len dávajú spoznať niečo iné: hlbokú
senzibilitu, možno hypersenzibilitu voči neporiadku,
vnútorným rozporom, nestálosti a rozorvanosti.
A predsa útek do světa duchovnosti neprináša
žiadne dokonalé upokojenie. Za racionálnymi svě-
tonázorovými konštrukciami, za všetkými úvahami
o primáte raz materializmu, inokedy křesťanského
spiritualizmu pri striedaní epoch preráža vždy znovu
ten istý nelogický, neformalizovaný pestrý symptom
v střede Tintorettovho UGfýčw/A? (Scuola Grande di
San Rocco v Benátkách). Znak, že nie všetko možno
podriadiť racionalizovaniu. Krátko po 1. světověj
vojně bolo postupné vynáranie sa kontúr novej
duchovnosti sprevádzané výbuchmi iracionality, co
mohol tento učenec vidieť na vlastně oči každý deň.
A to tiež nepozorované nahlodávalo dóslednosť ním
vytvořeného logického a racionálneho vědeckého
systému.

44