Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (44.2011)

Ernst Gombrich a Max Dvořák


Podl'a Ernsta Gombrtcha ho studium Dvořáko-
vých práč přesvědčilo o tom, že staré umenie
^yýwyHMyý Z? yrř/^
Táto štúdia dokumentuje Gombrichove
kontakty s dielom Maxa Dvořáka od jeho absol-
ventskej práce, cez univerzitně skúsenosti, studie
publikované na stránkách časopisu KE/HDč'
až po závěr jeho profesijnej kariéry v The Warburg
Institute. Pokúša sa dokázať, že aj keď Gombrich
rýchlo dospěl ku kritike představy „bezprostředné-
ho'' vhl'adu, súvisiaca problematika sa stala trvalou
súčasťou jeho výskumov a mala tak blahodárný
vplyv na jeho vedecký rast.
Gombrich vo svojej absolventskej práci ÏTiwÆ/?-
JVgťTý zmapoval vývoj umeleckohistorickej spisby,
pričom sledoval dialektický pohyb medzi rozumom
a citom. V závere predpovedal „,w;w zalo-
ženu na uznaní sily tak rozumu, ako aj citu v rámci
uměleckého dlela. Předposledně kapitola sa zamerala
na historikov „Zeit und Form". Rozpoznala, že hoci
už před Eleglom viacerí historici našli spojitosť
medzi dobou a jej uměleckými formami, až Hegel
túto myšlienku systemizoval do plnohodnotné)
ftlozoňckej teorie. Tento přístup vyvrcholil v diele
Maxa Dvořáka, ^oy^DVáo %
Kunstgeschichte als Geistesge-
schichte": „AD DM? ^0/ y
MgH/DnUyw
Porovnajúc Dvořáka so Spenglerom,
ktorého tvorbu charakterizuje „DhoÁk ip/^/HyocDcV,
Gombrich dospěl k závěru, že y<%
^ /0A0, čóy'^ poy/D-
Bol ohromený jeho
erudovanosťou a schopnosťou nachádzať názorné
paralely medzi uměleckými formami a filozofickými
myšlienkami.
Po příchode na univerzitu sa Gombrich rýchlo
rozhodol pripojiť k Juliusovi von Schlosserovi na
II. Institute dějin umenia. Hoci patřil k zástancom
Viedenskej školy dějin umenia, ku svojim pred-

chodcom sa nestával nekriticky. Vinil Dvořáka
z projekcie minulosti na súdobé poměry, z chápania
slohových premien ako problému (,^Vr-
ňt^yrVťVZTVy ProVDV), vytvárajúc „dvojitá líniu"
slohových dějin s kultúrnymi dějinami a podkopá-
vajúc tak autonómnosť dějin umenia ako vedeckej
disciplíny.
Výskům v mantovských archívoch pri práci
na dizertácii o Giuliovi Romanovi Gombricha
doviedol k presvedčeniu, že štúdium historických
myšlienkových systémov by málo byť založené na
přesvědčivých dókazoch a nie na a priori predpoHa-
doch o !HA^%yr/M^yg. Zatiaf čo si Dvořáka pre jeho
erudovanosť do konca života vysoko vážil, přístup
V//%y^yrVbVí' <Vt U(7y/<ygí?yyVyV<? už viac akceptovať
nemohol.
Počas práce na štúdii o Dí?rhí7Dy^jpiřg/pře Schlos-
sera Gombrich vyvinul a zdokonalil vlastně poňatie
expresie. V tejto súvislosti sa začal zaujímať o dielo
Karla Blühera, viedenského profesora psychologie,
ktorého bola publikovaná v roku
1933. V Gombrichovom rozvedení Schlosserovej
K^y/ypr^Hř sa tak spojili Schlosserove myšlienky
s Blíiherovými.
Po dokončení vlastnej dizertácie pomohol Gom-
brich priatefovi Bodonyimu s tou jeho. Začali skú-
mať problematiku zlatého pozadia v neskoroantic-
kom umění, pričom téma im poslúžila ako testovacie
pole pre pochopenie neskoroantickej K^y/ypTW/V.
V rámci pokračujúceho výskumu Gombrich publiko-
val posudok pnatefovej dizertácie v časopise KEňKář
fkUHň?, v ktorom podpořil Schlosserovu kritiku
Dvořákovho dvojlíniového přístupu k slohovým
a kultúrnym dějinám. Načrtol tiež myšlienku — rozve-
denu neskor -, že „Umenie" neexistuje a že umělecká
prax akejkofvek doby je přísné usměrňovaná svojou
špecihckou spoločenskou rolou. Tento sociologický
přístup k umeleckej praxi postavil do kontrastu voči
romantickej představě, že , U/wHV
^ mP", teda voči Dvořákovmu přístupu.

137