Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (44.2011)

1'udovú zbožnost' ostávalo martýrium rozhodujúcim
kritériom svátosti.^
Váčšina martýro\y zobrazovaných v neskorom
středověku, žila na obrovskom území Rímskej říše
v čase, keď jej právny systém ešte neuznával křesťan-
stvo. Vnútorná protikladnosť křesťanstva a rímskej
tradicie viedla k vzniku protikladnvch, či priam pa-
radoxných myšlienok, ktoré sa neskôr propagovali
aj prostredníctvom obrazov. Preto sú aj zobrazenia
martýria poznačené myšlienkovými paradoxmi stre-
dovekej antropológieť Víťazstvo zla nad martýrmi
ostro kontrastuje so scénami, v ktorých boli svátci
schopní zachránit' obete nespravedlivosti. Príkladom
móže byť záchrana nevinných mladíkov před sťatím
sv. Mikulášom, obl'úbený námět neskorého stredove-
kuT Tento kontrast obsahuje určitý paradox: svátý
biskup zachraňuje osoby, ktoré neboli sváté, no Boh
dopúšťa popravy svojich svátcov. Tento paradox je
pochopitelný len z křesťanského pohl'adu, pre ktorý
bolo martýrium často najlepším představitelným
koncom pozemského života, vedúcim priamo k spá-
se. Podobné ako Ježiš, ani martýri nezachraňovali
sami seba před nespravodlivým odsúdením.
Psychologická a sociálna funkčnosť
iracionality
Niektorí autoři legiend sa natol'ko usilovali
zdůraznit' moment nádeje, až vytvárali neuveritel'-
né historky. Bezbřehá iracionalita mohla ohrozit'

^ VAUCHEZ, A.:
Rome 1981, s. 187-197.
' Por. ZIMMERMANN, M. E: Art History as Anthropology.
French and German Traditions. In: ZIMMERMANN, M.
F. (ed.):
Williamstown - New Haven 2003, s. 167-188; BEL-
TING, H.: úw
München 2001.
^ Zobrazili ho například na oltáři z Kremnice (okolo 1476, dnes
v MNG Budapešť) a vo Vel'kej Lomnici (okolo 1500).
^ Karl Krumbacher vo svojom prehl'ade grécky písaných legiend
sv. Juraja (KRUMBACHER, K.:
München 1911) narátal spolu 116 rukopisov V 45
rukopisoch, ktoré vznikli přibližné medzi 5. a 15. storočím, sa
rozprava najstaršia legenda. Dalším prameňom pre najstaršiu

vierohodnosť príbehov, takže cirkev ako inštitú-
cia ju nemohla přijímat' bez výhrad. Postoj církvi
k legendám martýrov sa preto vyznačuje určitou
dvojznačnosťou. Například najstaršiu legendu sv.
Juraja, opisujúcu opakované zabitia a zmrtvychvsta-
nia svátea, obsahuje viac středověkých rukopisov než
triezvejšiu „oňciálnu" verziu příběhu, ktorá vznikla
po cirkevnom odsúdení příliš nepravděpodobného
rozprávaniaT
Iný příklad: najneskór od 5. storočia sa používali
liturgické knihy o martýroch (často sa
v tejto súvislosň používá aj latinský termín
usporiadané podl'a dátumu ich oslavy v liturgickom
kalendáriu^ V roku 692 však konštantínopolský kon-
cil (63. kánon) na martyriológiá uvalil kliatbu, zakázal
ich čítat' v kostoloch a přikázal spálit', pretože ich
chápal ako produkt nepriatel'ov pravdyT Na Západe
začal slovo martyriológium v pozitívnom význame
používat' Běda roku 731." Právě on rozpracoval
martyriológium do podoby, ktorá okrem mena uctie-
vaného martýra podává aj jeho stručný příběhu'
Zdá sa, že triezvejším cirkevným hodnostárom,
ktorí sa pokúšali bohatú 1'udovú tradíciu očistit'
od nepravděpodobných iracionálnych momentov,
sa nepodařilo přesvědčit' širšie vrstvy veriacich
o oprávněnosti racionalistického přístupu. Za silou
iracionálnych momentov legendy třeba hhadať ich
psychologická a sociálnu funkčnosť. Záfuba vo
fantastických rozprávaniach, úzko súvisiaca s po-
věrčivou vierou v čary a kúzla, koření zrejme v ra-
verziu příběhu je koptská legenda, ktorú vydal a do angličtiny
přeložil Ernest Alfed Wallis Budge. - por. BLIDGE, E. A. W
(ed.): Gyywťy&z.
London 1888; BRAUNFELS-ESCHE, S.:
I žmÓTwyg, München 1976, s. 10.
DUBOIS, J.: Turnhout 1978,
s. 29. Najstaršie dielo tohto druhu sa v středověku připisovalo
sv. Hieronýmovi (zomrel r. 420).
^ ro/Zar/A, 11, stl. 971-972; DU-
BOIS 1978, c. d. (v pozn. 20), s. 13.
2" BĚDA VENERABILIS: HútoTM L.
V, c. 24, český překlad KINCL, J. — MORAVOVÁ, M. (ed.):
IT^r^^k GA/éřw/Praha 2008, s. 323;
DUBOIS 1978, c. d. (v pozn. 20), s. 13.
2" DUBOIS - LEMAITRE 1993, c. d. (v pozn. 10), s. 103.

161