a jej afinitě k nivelizácii, ako to uvidíme aj v pří-
pade „peintre de dimanche“. Dotýká sa gýča,
ale často aj naivného umenia; netřeba však jej
„všeobecný“ naivný charakter miešať so stroho
osobným vzťahom pravých naivných umelcov. Sú to
věci vídané v bytoch a kostoloch, rozličné okrasné
predmety a exvóta; v důsledku nových potrieb
a vplyvov prechádza ludová tvořivost, ovela čas-
tejšie než póvodné ludové umenie, k figuralistic-
kému repertoáru v dreve, kameni, na plátně a na
skle. Třeba si len spomenúť na nášho Petra Sma-
jica, na našich soškárov a na alpské Hinterglas-
malovanie.
Ale hlavnými znakmi íudovej tvořivosti aj 1’u-

Peter Smaič (Juhoslávia), Adam a Eva, dřevo, 1957.


dového umenia sú tradicionalizmus a anony-
mita; pre 1'udovú tvořivost to, prirodzene, platí
v omnoho menšej miere. Vzájemné vztahy verti-
kálně a horizontálně, to jest v čase a priestore,
sú omnoho slabšie, už aj pre zhubné působenie
urbanistických centier a priemyslu, ako aj pre
uvolnovanie niekedy pevných kohézií týchto
společenských prostředí, ale ešte vždy ide o svojho
druhu kolektívnu skúsenost. Udržiava sa aj
vo velkých mestách, ale (keďže nejde o gýč alebo
výrobok deklasovaného jednotlivca) moment tar-
chy tradicie bývá ešte velmi mocný.
Naivně umenie odlišuje sa od Íudovej tvořivosti
právě v tom, že sa neopiera o tradíciu, ale začína
celkom od začiatku; opiera sa o výnimočnú
talentovanost jednotlivca, ktorý nemá nijakých
„nasledovníkov“, a o jeho imagináciu, zbavenú
každej tradicie. Výsledkom toho je individuálně
umenie s osobným morfologickým repertoárem
a s „výtvarnou filozofiou“. S takýmito znakmi
sa toto umenie vyděluje aj z častéj anonymity
Íudovej tvořivosti.16
Ba čo viac, ono sa vyděluje aj zo sporadickosti.
A právě dalším znakom íudovej tvořivosti je spo-
radický, velmi diskontinuitný charakter aktivity
jeho tvorcov. To je aktivita, ktorá sa zjavuje iba
z času na čas v celkom odlahlej sféře individuálnej
bytosti, bez tej vášnivosti a odevzdanosti, ktoré
vyznačujú nielen naivného umelca, ale aj „svia-
točného maliara“ a pravého amatéra vóbec. Sú sice
jednotlivci aj rodiny, ktorí sa venujú vyrábaniu
svátých obrázkov na skle, keramiky a námořnic-
kých exvót, ale v tomto případe máme naj častéjšie
do činenia s „remeselným“ vzťahom. Naivný
umelec a každý pravý „sviatočný maliar“ ne-
vchádza do tejto remeselnej sféry, ale ani nepo-
važuje svoju umeleckú aktivitu za odlahlú a ne-
významnú. Ak je aj najčastejšie prinútený pra-
covat iba vo „sviatok“ a často velmi diskonti-
nuitne, svoje umenie považuje za významnú,
dokonca za vznešenú vec. Séraphine Louisová
pracovala s nadšením a v zatvorenej izbe, a Henri
Rousseau sa velmi vážné považoval za najváčšieho
maliara „moderného štýlu“ po boku Picassa, ktorý
bol v jeho očiach najlepším maliarom „egyptského
štýlu“. Ak aj nepůsobí naivný umelec v nejakej
profesionálnej kontinuitě, jeho umělecká aktivita
nie je preň ani odlahlá, ani sporadická. Najčas-
tejšie sa ho zmocňuje vášnivo, podobné ako aj
profesionálneho umelca.

12