vnútri tohto celku sformovať v osobité indivi-
duality? K tomu naozaj i došlo. Ivan Večenaj so svo-
jimi fantastickými koloristickými rozprávkami
o neobyčajných rastlinách a korunách, Mijo Kova-
čic s ostrou burleskou, potom Franjo Filipovic,
Dragan Gáži a ešte zopár derivácií váčšieho-
menšieho významu tvoria toto podrávske pro-
stredie, ktoré sa teraz naozaj vyznačuje svojou
relativnou stylistickou jednotou. V dósledku toho
vzniknuvšie přednosti aj 1’ahkosť expanzie vnútri
vytvorenej klímy majú, prirodzene, aj svoj rub,
ktorý je nám dobré známy. Už niekolko poten-
cionálnych možností padlo za oběť tejto 1'ahkej
expanzii, a len bedlivá a pozorná kritika, založená
na jasnom poznaní a odlúčení autonómnych od
epigónskych hodnot, móže uchránit Podrávie před
uměleckým úpadkom.
*
Na konci tohto zhrnutia by bolo zrejme potřebné
i celkove ocenit tento fenomén. Nakol’ko je to
vóbec nateraz možné, vidí sa mi, že sa dá povedať
nasledovné :
Predovšetkým to, čo sme už zdůraznili: naivné
umenie sa vyvíja ,,na okraji“ nasej civilizácie a jej
výtvarnej kultury. Nevychádza z jej základných
tokov, ani nenesie v sebe jej specifické problémy,
hoci je zase jasné, že nesie v sebe problém umenia
vóbec, a to preto, že vytéká z tých. istých prame-
ňov, z ktorých prichádza každé umenie. Ide tu
o vzťah izolovaného jednotlivca, ktorý, ako sme
viděli, začína svoj „umělecký problém“ zo začiat-
ku a svoj vzťah rieši v rámci svojej osobnej skú-
senosti. Toto osamělé subjektivné jádro (základný
pól v relácii subjekt-objekt a osobnosť-svet)
móže vytvořit vzácné hodnoty. Avšak to nie je
pohlad z vrcholu dějin právě preto, že historická skú-
senost je tu vyřaděná. Zbytočne nám bude niekto
predhadzovať, že v tom zahrnujeme aj pojem
„progresu umenia“; túto výčitku móžeme v ur-
čitom zmysle i veselo přijat. Keď sme v 5. kapitole
týchto úvah spomenuli, že sa teória naivného
umenia dotýká vážného problému teorie umenia
vóbec, mysleli sme právě na toto. Hoci vznikájú
z toho istého jadra, naivné umenie, a „umenie
vóbec“ sa velmi podstatné rozlišujú svojou funk-
ciou aj svojimi možnostami.

Každý súčasný umelec žije zo všeobecnej skú-
senosti a účinkuje vnútri nej. Prirodzene, pre toto
ešte nie je váčším než umělci minulosti (a v tomto
zmysle v umění, prirodzene, niet progresu); ale
nemóže sa vrátit spät, existuje aj vo svojom čase
a vo svojom štýlovom období, so svojimi problé-
mami a so svojím (historickým) stupňom rozvitej
citlivosti. Tieto kvality si nemožno představit bez
prejdeného vývoja, ony ho predpokladajú a zahrnujú.
Umelec, žijúci v střede týchto kvalit a zároveň
s nimi, takisto nesie svoj individuálny odkaz;
dokonca od něho závisí a z něho žije. Ale odkaz
je zároveň i všeobecný. Umelec vlastně musí spolu
s ním negovat túto všeobecnost, aby sa osobné
v umění udržal, ale tým nepřestává vnútri nej
pósobiť a spolupósobiť. Naivný umelec túto negáciu
vykonává tiež, ale ináč, totalitně; samou svojou umě-
leckou existenciou. On ju totálně neguje, presnejšie,
ignoruje, pretože z tejto všeobecnosti ani nevyšiel.
Až neskoršie vchádza so svojím vlastným odka-
zem do tejto našej spoločnej všeobecnosti. Teda
jeho komunikácia s časom je aposteriórna. Vo svojej
genéze je vydělená a vo vlastnom vývoji blokovaná;
podlá definiere je parciálna a akcidentálna. Potřebné
je geniálně prirodzené nadanie, aby za týchto
podmienok vzniklo naozaj niečo velké. Naivné
umenie nemóže zo svojej „dejinnej periférie“ pri-
niesť problémy času či problémy kultúrne, vý-
tvarné, společenské alebo psychologické. Neviem,
či ich nemóže vytušit nějakými bočnými alebo
vnútornými transmisiami? Myslím tu na „exis-
tenciálnu úzkost“ na niektorých Rousseauových
obrazoch. Ale móže sa toto všetko porovnávat
s duněním a lavinami, ktorými na nás útočí „ume-
nie vóbec“?
Umenie, ktoré nás zahrnuje obrovským bo-
hatstvem svojich možností, musí byť kompletně
informované, aspoň v principe a v potencionálnych
možnostiach intuitivných a intelektuálnych ko-
munikácií. Musí teda obcovat s časom a priori aj
a posteriori vo svojom prameni a žriedle. Naivné
umenie to nemóže, ale jemu to ani netřeba, lebo
v tom případe by nebolo naivné. Jeho hodnota je
právě v jeho odlúčenosti. Z nej a cez ňu nám uka-
zuje, čo móže vykonat mimo dějin a bez dějin;
a vóbec: ako možno v takých podmienkach existo-
vat a tvořit.
Přeložil B. Chôma
Fotografie B. Kedro

26