Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (2.1968)

Akadémie I. S. Klauberom a d. svedčia nepochybné
o uznávaní jeho tvorby v petrohradských výtvarných
kruhoch.
Rombauerov pobyt v Rusku spadá do obdobia vzru-
šených rokov, kedy medzi sebou bojujú světové názory,
společenské sústavy a umělecké koncepcie. Vypíňajú ho
z velkej časti napoleonské vojny, sprostredkujúce vo zvý-
šenej miere styk s francúzskou kultúrou. Jej nový kurz,
udávaný J. L. Davidom, rozchádza sa s prejemnelosťou
rokoka aj s aristokratickým sentimentalizmom a namiesto
meh vynáša triezve demokratické cnosti občianske.
V týchto tendenciách sa utvrdzuje prostredníctvom rus-
kej portrétnej školy, v ktorej právě v tomto období do-
zrievajú pozoruhodné plody ruského podobizniarskeho
umenia, aj Ján Rombauer.
Azda najviac sa Rombauer přibližuje koncepcii V. L.
Borovikovského (1757—1825). Je súhlasný najma s tým
obdobím jeho tvorby, kedy u Borovikovského prvotné
idealizáciu vystriedava 1'udsky přesvědčivá charakteri-
zacia, založená na přírodně i psychologicky vieryhodnej
interpretácii modelu (Podobizen E. Iljinskej, 1812, Podo-
bizen grófa Gurjeva, 1818, ale aj práce z obdobia po ná-
vrate na Slovensko — Podobizeň grófky Forgáchovej,
1830, Podobizeň pani Hellenrovej).
S Borovikovského žiakom, A. G. Venecijanovom
(1780—1847) zbližuje Rombauera nielen živý kolorit,
ale aj isté duchovné příbuzenstvo, dané azda tým, že
obaja unikli akademickému drilu i akademicky hladkej
bezproblémovej malbě. Spósobom charakterizácie a ideá-
lom krásy je Rombauer blízky vkusu V. A. Tropinina
(1777—1857). Z podružnejtích zjavov ruského portrét-
neho maliarstva vedú nitky Rombauerových vzťahov
k P. Lewizkému a J. E. Jakovlevovi (1787—1843).
Vo svojich naj lepších dielach z obdobia po roku 1810
sa Rombauer usiluje o méty vytýčené jeho vynikajúcim
ruským rovesníkom, nesputnaným romantikům O. A.
Kiprenským (1782—1836). Kiprenského vplyvom je po-
značený Autoportrét z roku 1813, charakterizovaný
o. i. aj záujmom o riešenie problematiky svetelno-atmo-
sferickej vibrácie, dalej psychologicky vynikajúco pře-
pracovaná, rukopisné uvolněná Podobizeň mladého muža

z toho istého roku, Autoportrét z roku 1821 a jeho pen-
dant — Podobizeň umelcovej manželky.
Pozoruhodné miesto zaujímajú v Rombauerovej rus-
ké j tvorbě aj portréty V. V. Michálková a grófky Kutaj-
sovovej, odvodené z elegantnej empírovéj podobizně
Ingresovej.
Návratom na Slovensko na jeseň 1824 přitažlivost
Kiprenského příkladu ustupuje. V maloburžoáznom
prostředí Prešova uplatňuje Rombauer skór reminiscen-
cie na významové jednoznačnejšie dielo V. L. Borovi-
kovského, najma však V. A. Tropinina (Podobizeň grófa
Štefana Forgácha, 1825; Podobizeň mladej ženy, 1826;
Podobizeň mladého muža s fúzikami, 1826; Podobizeň
dámy pri stolíku so šijacími potřebami, 1827). Celková
preplnenosť a přebujněná zdobivosť portrétov z tohto
obdobia, napoly intímnych, napoly reprezentačnýeh,
postrádá už uhladenú velkomestskú noblesu vlastnú
Rombauerovej petrohradskéj tvorbě a signalizuje nie-
ktoré dotyky so stredoeurópskym biedermeierům (Po-
dobizeň sediacej mladej dámy s ružou v lavici, 1830),
selektovaným z Viedne.
Z umelcovho tvořivého procesu čoraz viac vystává
zložka emočná, namiesto nej sa empíria spája s rutinou
a s konvenciou. K výnimkám v tomto smere patří dvo-
jica podobizní prešovského advokáta Kardossa a jeho
manželky (1836).
S dielom svojich prešovských súčasníkov, s lineárnym
klasicizmom Jozefa Miklošíka (1791—1841), ani so Styli-
zovaným, dekoratívnym biedermeierům Jozefa Ginov-
ského (1800—1857) sa Rombauerov přejav nestretáva
na jednej názorovej platformě. Ak možno hovořit o ur-
čitých vzťahoch, ide skór o poučenie mladšieho Ginov-
ského na Rombauerových raných, na Slovensku zane-
chaných prácach.
Rombauerovo dielo představuje jednu zo zaujímavých
kapitol Slovensko-ruských výtvarných i kultúrnych vzťa-
hov a stykov v minulosti. Svojím osobitým prízvukom,
daným poučením na ruskej empírovej a romantickej
portrétnej škole, je Specifickým prínosom do slovenského
maliarstva prvej polovice 19. storočia.

66