kuly uhorského sněmu z roku 1723 (Pragmatická
sankcia) preberá vládu a moc, potvrdzuje dvorské
a krajinské dikastériá a stoličné stavy ubezpe-
čuje, že ich práva a privilégiá zachová neskrátené
a neporušené. Z uvedeného spisu uvádza košická
nástropná malba iba pasáž ,,Ita status, quoque
et ordines . . potvrdzujúcu stavovské výsady,
a keďže sa text nachádza na radnici, vynechává
výraz „huiusce comitatus“, ale citovaná část sa aj
tak jednoznačné vztahuje na výsady šlachty.
To bol teda dokument, ktorého text považovalo
představenstvo košických mešťanov za natolko
dóležitý, že ho použili namiesto menej výřečných
starověkých podobenstiev. Jeho obsah sa skutočne
najbezprostrednejšie napája na vyobrazenie apo-
teózy uhorského šlachtického práva, veď tu ide
o oslavu jeho zachovania a neporušitelnosti. Vy-
danie tohto dokumentu považovali za významnú
událost, hodnú toho, aby ju postava Historie na
nástennej malbě zaznamenala pre budúce poko-
lenia. Druhá figurálna skupina nástropněj malby
urobila z tohto dokumentu ešte ďalšie závěry.
Keďže Jozef II. zachová neporušené stavovské
privilégiá, do města Košic zavita blahobyt a bo-
hatstvo, bohyňa „dobrej vlády“ přitom zaháňa
postavu stelesňujúcu Svár — takéto představy
fixuje teda nástropná malba.
Vodcovia mešťanov a šlachta však už v tom
istom, a najma v nasledujúcom roku po vzniku
nástropnej malby pocítili, že idea rozvitá na ná-
stropnej malbě nezodpovedá skutečnosti. Pře-
svědčili sa o tom, že medzi obsahom citovaného
dokumentu a panovnickou praxou Jozefa II. je
rozpor. Vačšina jozefínskych opatření mala totiž
za ciel zjednotiť vývinovo rozdielne hospodářské,
spoločenské a kultúrne zložky mnohonárodnostnej
habsburskej říše v jednotnú monarchiu. Uvedený
problém sa Jozefovi II. javil predovšetkým ako
problém správy štátu, a keďže zo všetkých častí
mocnářstva bola právě štruktúra uhorského sta-
vovského štátu najviac v protiklade s ideou jed-
notnej monarchie, ktorú si želal uskutočniť, usilo-
val sa cisár najmä o jej změnu. Hoci jozefínske
ustanovenia boli vo svojich konečných dósledkoch
vynesené v záujme zachovania feudálneho systému
— čo bolo v zhode so záujmami uhorskej vládnúcej
triedy — uhorskej šlachtě sa predsa vidělo, že
nariadenia vynesené formou dekrétov bez schvá-
lenia sněmu, ako aj absolutistické opatrenia na
ochranu poddanstva, zrušenie stoličného systému,

založenie katastra či přeneseme koruny do Viedne
sa dotklo samých základov jej výsad. Postavila sa
proti týmto opatreniam a jej postoj sa prejavil
v hnutí odporu.22 Protirečenie, ktoré bolo medzi
obsahom citovanej listiny a panovnickou praxou
Jozefa II., bolo protiřečením aj z hladiska uhorskej
šlachty. Keď sa opatrenia Jozefa II. mali kon-
frontovat s dokumentem vydaným 30. novembra
1780, cisár vyhlásil, že pri jeho nástupe na trón
mu uhorská Kancelária predostrela tú istú formu-
láciu dekrétu, ktorú použila aj Mária Terézia roku
1740 na počiatku svojej vlády, a on ju vtedy pod-
písal bez jej hlbšieho preskúmania.23 Tento spis
však v opozičnom hnutí uhorskej šlachty nezohral
významnejšiu úlohu, iba predstavitelia mešťanov
mu připisovali zveličený význam.
Panovnické snahy Jozefa II. a hlavná myšlienka
nástropnej malby košickej radnice mali aj niektoré
styčné body. Zhodne zdórazňovali, že zásluhou
panovania Jozefa II. zavita do Košic blahobyt
a odstránia sa nezrovnalosti městského života.
K tomuto zhodnému náhladu dospěli, pravda,
každý z opačnéj strany. Kým představenstvo
města sa nazdávalo, že Jozef II. přivodí do Košic
bohatstvo tým, že uchová šlachtické privilégiá,
zatial Jozef II. chcel uvedené záměry uskutočniť
právě skracovaním týchto privilégií. Hoci sa
ideológia jozefinizmu meštianstvom ako samostat-
nou společenskou vrstvou už aj vzhladom na jeho
malú početnost podrobnejšie nezaoberala, chcela
meštianstvu, podobné ako ostatným príslušníkom
mocnářstva, zabezpečit blahobyt v rámci centrali-
zovanej monarchie. Keďže centralizačným sna-
hám boli v značnej miere na překážku právě feu-
dálně stavovské výsady, ich okliešťovaním pod-
pořila nepriamo vzrast životnej úrovně meštian-
stva. Opatreniami dotýkajúcimi sa bezprostředné
meštianstva chcel cisár zasa v prvom rade zrefor-
movať systém mestskej správy. Medzi uhorskými
mestami, ktorých magistrát sa choval k meštian-
stvu macošsky, zaujímali Košice popředně miesto.
Cisár bol nútený vykonat tu prostredníctvom
svojho zmocnenca viackrát kontrolu. Keď sem
cisár roku 1781 — teda presne v roku dokončenia
radničnej fresky — vysiela generála Mikuláša
Eötvösa, aby vyšetřil přehmaty košického ma-
gistrátu, ktoré sa mu dostali na vedomie, před-
stavenstvo města podpláca aj vyslaného králov-
ského zmocnenca.24
Takéto zneužitie moci chcel Jozef II. zamedziť

77