Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (2.1968)

A. Brunovský, Zuzany, lept, 1963.

šenia, pochopitelné, je specifický, pravda, nie
diametrálně odlišný, preto nepřekvapí, že je možné
nájsť isté súvislosti Brunovského grafickej tvorby
s tvorbou Jozefa Jankoviča alebo poslednou
tvorbou Barčíkovou. Nie je bez zaujímavosti uvě-
domit si, že dvaja z nich sú priamo žiakmi a jeden
„nepriamym žiakom“ umelcov, ktorí svojho času
úzko spolupracovali s nadrealistickým hnutím —
V. Hložníka, J. Kostku a L. Gudernu — a v pří-
pade Brunovského a Barčíka žiakmi („žiakmi“)
umelcov ovplyvnených surrealizmom a v istom
období svojej tvorby tvoriacich specifický post-
surrealizmus. Vidíme, že Brunovského grafická
tvorba nastoluje problém vztahu nášho výtvarného
umenia k surrealizmu skutočne a oprávněně, že
teda nemožno hovořit, i v dósledku specifičnosti
jeho postoja k surrealizmu, o nejakom oneskore-
nom vplyve či reziduu. K tomu stačí připomenut
aj obnovený příklon vývoj a světového umenia
k dadaizmu a surrealizmu v poslednej době, aby

nám bolo jasné, že výrok oformovom „konzervati-
vizme“ Brunovského tvorby neznamená v žiadnom
případe konzervativně postavenie vo vývoji nášho
umenia, ale len a len javovo-formovú charakteris-
tiku, ktorá, ako uvidíme, je funkčně odóvodnená.
Totiž onú vlastnost zachovávania presne defino-
vaných, plasticky modelovaných predmetov, prie-
storovosti a iluzívnosti, ktorou sa vyznačuje
v dósledku svojej funkcie — vytvárať dokonalú
ilúziu „novej“ skutečnosti — „fantazijné“ umenie.
Z uvedeného zaradenia zdá sa, plynie, že Bru-
novského záujem sa nesústreďuje na opticko-logic-
kú javovú realitu, že v tejto oblasti nie je možné
hïadat tak „námět“, ako ani obsah jeho diel, že ich
nemožno vysvětlit z „tejto“ reality, ba dokonca,
že autorovi nejde ani o štylizáciu nám známej
reality, či už smerom spoetizovania, estetického
zautonómnenia alebo například parabolického de-
formovania. Brunovský vo svojich dielach vytvára
„novů“ — fantastickú realitu, ktorá je však

112