A. Brunovský, Zuzany, lept, 1963.

šenia, pochopitelné, je specifický, pravda, nie
diametrálně odlišný, preto nepřekvapí, že je možné
nájsť isté súvislosti Brunovského grafickej tvorby
s tvorbou Jozefa Jankoviča alebo poslednou
tvorbou Barčíkovou. Nie je bez zaujímavosti uvě-
domit si, že dvaja z nich sú priamo žiakmi a jeden
„nepriamym žiakom“ umelcov, ktorí svojho času
úzko spolupracovali s nadrealistickým hnutím —
V. Hložníka, J. Kostku a L. Gudernu — a v pří-
pade Brunovského a Barčíka žiakmi („žiakmi“)
umelcov ovplyvnených surrealizmom a v istom
období svojej tvorby tvoriacich specifický post-
surrealizmus. Vidíme, že Brunovského grafická
tvorba nastoluje problém vztahu nášho výtvarného
umenia k surrealizmu skutočne a oprávněně, že
teda nemožno hovořit, i v dósledku specifičnosti
jeho postoja k surrealizmu, o nejakom oneskore-
nom vplyve či reziduu. K tomu stačí připomenut
aj obnovený příklon vývoj a světového umenia
k dadaizmu a surrealizmu v poslednej době, aby

nám bolo jasné, že výrok oformovom „konzervati-
vizme“ Brunovského tvorby neznamená v žiadnom
případe konzervativně postavenie vo vývoji nášho
umenia, ale len a len javovo-formovú charakteris-
tiku, ktorá, ako uvidíme, je funkčně odóvodnená.
Totiž onú vlastnost zachovávania presne defino-
vaných, plasticky modelovaných predmetov, prie-
storovosti a iluzívnosti, ktorou sa vyznačuje
v dósledku svojej funkcie — vytvárať dokonalú
ilúziu „novej“ skutečnosti — „fantazijné“ umenie.
Z uvedeného zaradenia zdá sa, plynie, že Bru-
novského záujem sa nesústreďuje na opticko-logic-
kú javovú realitu, že v tejto oblasti nie je možné
hïadat tak „námět“, ako ani obsah jeho diel, že ich
nemožno vysvětlit z „tejto“ reality, ba dokonca,
že autorovi nejde ani o štylizáciu nám známej
reality, či už smerom spoetizovania, estetického
zautonómnenia alebo například parabolického de-
formovania. Brunovský vo svojich dielach vytvára
„novů“ — fantastickú realitu, ktorá je však

112