Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (2.1968)

rovnako ako optická realita svojou iluzivně dosa-
hovanou konkrétnosťou (čo nepochybné podmienilo
i volbu grafických technik — takých, ktoré sú
najlepšie schopné vytvořit dokonalú ilúziu), je teda
vlastně alogickou reakciou na opticko-logickú
skutočnosť. Je rovnako předmětná, rovnako kon-
krétna, ibaže alogická. Na tomto mieste považuje-
me za nutné upozornit, že sme právě dospěli
k protirečeniu našich tvrdení. Najprv sme hovořili,
že Brunovskému ide o vytváranie „novej“ reality.
Keď sme položili otázku, čo je touto „novou“
realitou, vynořili sa před námi dve možnosti: je
vynáraním a vytváraním niečoho úplné nového,
alebo to „nové“ je iba zalogičtené známe? Toto
protirečenie je námetom tejto štúdie, keďže, podlá
nášho názoru, je hlavným obsahovým problémom
i v Brunovského tvorbě.
Odkial’ pochádza táto fantastická realita, kde je
jej prameň a jej zdóvodnenie? Je ním len a len
umelcov subjekt, v tom zmysle, ze platí len pre
něho, že nielenže z něho vychádza, ale iba k němu
sa vztahuje? Je teda uzaveretá do seba, nemá
nič spoločné s opticky „objektívnou“ (všeobecne
uznávanou) skutočnosťou? je čisté subjektivná?
Už z predošlého určenia, z poukazu na jej onto-
logický vztah k optickej skutočnosti plynie,
že to tak nie je. A nie, že by táto „fantazijnosť“
nebola subjektivnou, nie, že by nešlo o subjektivné,
vnútorné fantazijné představy umělcově. Otázku
třeba klást takto: ako je táto „nová realita“
chápaná vo vztahu k opticko-logickej réalité?
Jádro odpovede tkvie v tom, že Brunovský, rovna-
ko ako surrealisti a koniec-koncov všetci manieristi,
chápe subjekt ako objekt, ako jediný autentický
přístup k takzvanej objektívnej skutečnosti, k svě-
tu, k tomu „za javmi“. Subjekt sa stává objektem
v tom zmysle, že sám je prejavom onej taj omne j
prášily světa; subjektivná představa světa je
potom představou právoplatné objektívnou (u sur-
realistův k tomu přistupuje podmienka — vylúčiť
rozumovú kontrolu). Tento předpoklad je rovnako
právoplatný ako předpoklad adekvátnosti nášho
videnia a chápania na jednej straně a takzvaného
objektívneho světa, ktorý je nám daný právě
týmto viděním a chápáním, na straně druhej.
Je to axióma, ktorú opačnou axiómou nie je
možné dost dobré vyvrátit, je možné ju buď přijat
alebo odmietnuť. Teraz nie je tažké pochopit, že
Brunovskému ide právě o prehíbenie a zvnútorne-
nie nášho obrazu světa a člověka. Je teda jeho

tvorba, rovnako ako tvorba „galandovcov“ a „ne-
figurativistov“, reakciou proti povýšeniu javovej
skutočnosti za jedinú skutečnost, je teda naplně-
ním pravého poslania umenia — vyjavovať nevy
javené, zviditelňovat neviděné, „otvárať zatvo-
rené“.
Už v prvej rovině Brunovského diel, v rovině
javovej [(to jest toho, čo na jeho obrazoch bez-
prostředným optickým pozorováním zisťujeme
(vidíme)] je zřejmé, že sa Brunovský od „nefigu-
rativistov“ liší právě predmetnosťou, od „galan-
dovcov“ fantazijnosťou. Základnou platformou
jeho diel je potom táto „předmětná fantastičnosť“,
všetky vnútorné Strukturálně vztahy sa odohráva-
jú na nej, teda na rovině obsahovosti (obsahovosť
chápem ako vzťahovanie sa mimo seba, k čomusi
„navonok“). Že u Brunovského skutočne ide o ob-
sahovost, vyplývá nielen z toho, že v dósledku
ontologického vzťahovania sa „novej“ — fantastic-
ké] reality k optickej skutočnosti zachovává pred-
metnosť, a na predmet je vždy už viazaný istý
pojmový význam (keďže predmet „vzniká“ poj-
movým rozlišováním), či už pozitivně alebo
negativné určený, ale hlavně z toho, že to „za“
javmi, o ktoré autorovi ide, je samo chápané
1. ontologicky a 2. biologicky. Ide teda o hybnú
silu života a svět je přitom chápaný právě ako
organický život a je zduchovnený. Preto třeba
odmietnuť názor, že sa v Brunovského tvorbě
střetáváme s rozpátím medzi polom s „ťažiskom
výrazu na skladbě reálií“ a polom, kde „pracuje
so skratkami, obrazovými samoznakmi, ktoré
vychádzajú zo zmyslového světa, ale ich plný
význam spočívá v ich vlastnom pósobení“ (F.
Kriška, úvod v katalogu A. Brunovský, 1966).
Podlá mójho názoru u Brunovského nie je podstat-
ná znakovosť a už vonkoncom nie samoznakovosť.
Formová samanasebavztiahnutosť mu nie je cie-
1’om (a znak je k dezignátu vo vztahu značnej
autonomie pokial ide o jeho tvar), ale dósledne,
a dóslednejšie než všetkým ostatným mladým
slovenským výtvarníkem, je iba prostriedkom
na čo najlepšie vyjadrenie zmieneného obsahu.
„Forma“ sama osebe nie je obsahom. I v samej
formovej rovině sú u něho formové momenty
chápané obsahové, teda ako nositelia niečoho, čo
ich přesahuje a spája s významem.
Nadálej ostává základnou otázkou, ktoréj chce-
me věnovat tieto riadky, aký vztah má zmienená
fantastická realita Brunovského diel k nám známej

11 4