Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (2.1968)

k otvoreniu stálej muzeálnej inštalácie v budově
starej radnice (z rokov 1827—1828), považovanej
za najzaujímavejšiu architektonickú pamiatku
města Wuppertal. Spomedzi kolekcií grafiky, me-
dailí, plakiet, keramiky, porcelánu a starého ná-
bytku sa svojím rozsahom i kvalitou odpočiatku
vyčleňovala zbierka obrazov. Popři dobrých ukáž-
kách maliarstva 17. storočia, najma krajinomalby
od Patiniera k Ruysdaelovi, ťažisko expozície
spočívalo v prezentácii 19. s 20. storočia, počnúc
Constablom, cez impresionistov, postimpresionis-
tov a maliarov fin de sièclu až po představitelův
fauvizmu, expresionizmu a ranej parížskej školy.
Velká část póvodnej modeme j zbierky padla roku
1938 za oběť nacistickému obrazoborectvu.1
O dnešnú rekonstruovaní! a obohatenú podobu
wuppertalského múzea sa zaslúžili jeho riaditelia
Victor Dirksen (do roku 1952), Herald Sailer
(1952—1962) a Günter Aust (od roku 1962) a pre-
dovšetkým nesmierne cenný odkaz rodiny Von
der Heydt, ktorá podporovala múzeum už od jeho
vzniku. Znova sátu objavujú postimpresionistickí
Francúzi — Gauguin, van Gogh, Toulouse-Lautrec
či Degas. Ohýba nemecký Jugendstil — vidieť,
že bol donedávna v nemilosti — darmo by sme ho
hladali i v ostatných německých zbierkach mo-
derny. Ale vzápatí je návštěvník múzea odškod-
něný viacerými obrazmi fascinuj úceho Muncha
i novými fantáziami Odilona Redona, tohto
„Mallarméa maliarstva“, ako ho nazval Maurice
Denis. Rozsiahlejší súbor Modersohnovej-Beckero-
vej svědčí o tom, že táto priatel'ka Rilkeho a
Hauptmanna vo svojom nedlhom živote zachovala
věrnost vlastnému prvotnému ideálu „velkosti
jednoduchej formy“. Oslobodenie instinktu a váš-
ně v malbách samotára Noldeho a dalších dobré
zastúpených expresionistov sa presadzuje najma
v prudkej farebnosti s takou výbušnosťou, že
priani volá po konfrontácii s ukáznenejšou, no nie
menej intenzívnou koloristickou aktivitou fran-
cúzskeho fauvizmu. Dvaja staří picassovia z roku
1908 tvoria přechod ku kubizmu, ktorý okrem
obrazov Braqueových, Grisových či Légerových
dopíňajú plastiky Archipenka, Laurensa a znova
Picassa. Dalej následuje malý exkurz do meta-
fyziky a surreálna, představený de Chiricom,
Schlemmerom, Ernstom a Dalim. Osobitnú kapi-
tolu v tejto záplavě perfektných plátien tvoří roz-
sahom nevelká kolekcia maličkých olejových škíc
Courbeta, Renoira, Odilona Redona, Noldeho

a iných, ktoré uchvacujú bezprostřednou sviežos-
ťou a láskyplným citom.
Pokial ide o doplnenie zbierok sochárstvom
i maliarstvom novším a súčasným, ponúka sa tu
niekolko zovšeobecňujúcich poznámok. Možno
budem predbiehať, ale nazdávam sa, že je na-
mieste zmieniť sa o nich vopred. Ide totiž o nie-
ktoré příznačné vlastnosti, ktoré napriek neod-
škriepitelnej osobitosti v koncepciách jednotli-
vých múzeí vtláčajú istú pečať uniformity právě
zbierkam sochařským a najma prezentácii ma-
liarstva posledných desaťročí. Podobné ako sa
nezaprú isté povahové danosti vkusovej orien-
tácie i pri expozíciách klasickej moderny (uvádzam
aspoň úplné vylúčenie surrealizmu s výnimkou
Ernsta a jediného wuppertalského Daliho), tak aj
ukážky súčasného umenia trpia akousi až aka-
demickou úzkostlivosťou výběru. Kritériom dra-
maturgického přístupu zdá sa byť na prvom mieste
historická „overenosť“ hodnot, nie však histo-
rická úplnost. Najčastejšie sa opakujú mená ako
Bissier, Bazaine, Dubuffet, da Silva, Poliakoff,
Soulage, Tapies, Mathieu, Appel alebo Jorn.
Příklon k týmto polohám ilustruje situáciu sám
za seba. Pravdou je, že početné súkromné galérie
a výstavy zastanú úlohu informátora, nemožno
však podceňovat skutočnosť, že takáto zdráha-
vosť voči umeniu dneška, v muzeálnej praxi, žial,
nie zriedkavá, oberá tieto inštitúcie o možnost
byť v živom kontakte so svojou dobou. Iste je to
na škodu věci, najmä v spomínaných prípadoch —
ide totiž o zbierky, v ktorých právě úsilie držať
krok s dobou patřilo k najvyšším ambíciám.
Za zmienku stojí aj priam křiklavý nezáujem
o vlastné domáce umenie, ešte výraznější v porov-
naní s úzkostlivou starostlivosťou o maliarstvo
německého expresionizmu. Hoci je běžné, že umě-
lec nie je doma prorokom, predsa len udivuje, keď
v německých múzeách moderného umenia sa
z Nemcov častéjšie vyskytuje právě len Hans
Hartung a konvenční abstrakcionisti typu Naya
aWintera. Nevelmi odlišná je i situácia sochařstva,
ktorého moderný vývin reprezentujú, i keď kva-
litně, Arp, Laurens, Zadkine, Lipchitz, Archipenko,
Giacometti, Richierová, Armitage a Chadwick.
Z Nemcov Lehmbruck a zriedkavejšie Barlach,
Belling či Hajek.
Slúži ku cti wuppertalského múzea, že tu v od-
delenej expozícii domácích konstruktivistických
tendencií prichádza k slovu i tvorba priebojnej

186