Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1983)

1. Peter Michal Bohúň — Kornel Bohúň, Slovenský sklář, chromo-
litografia, 1883. Převzaté z knihy A. Petrovej-Pleskotovej, Vý-
tvarné umenie slovenského národného obrodenia

dávno známu skutočnosť, že specifický slovenský ná-
rodný maliarsky sloh sa rodí na báze 1’udovožánrového
maliarstva okolo polovice 19. storočia. Publikované
výsledky nasej umenovedy dnes už poskytujú poměrně
komplexný faktografický materiál, ktorý dokazuje, že
právě v rozličných vývojových přeměnách ludového
maliarskeho žánru 19. storočia sa v najčistejšej podobě
prezentovali myšlienkové, sociálně a národno-uvedo-
movacie prúdenia rodiaceho sa novodobého sloven-
ského etnika.
Bude však zrejme třeba obránit úmysel začat úvahy
o rozličných podobách obrazu člověka a světa v za-
čiatkoch modernej slovenskej malby zdanhvo nad-
bytečným exkurzom až do začiatkov kodifikácie slo-
venského národného estetického myslenia Robím tak
už z uvedených metodologických dóvodov, pričom
chcem objasnit vyslovená tézu o historickom univer-

zalizme štúrovského modelu tendenčného romantizmu.
Určité špecifikum nášho národa, určujúce až podnes
spósob nášho myslenia, spočívá v tom, že máme objek-
tivně jedinú skutočnú historicko-politickú tradíciu,
a to velkomoravská. Totálna absencia autentickej
historickej minulosti nútila celkom logicky předsta-
vitelův pokrokovej slovenskej inteligencie rokov meru-
ósmych hladať argumenty svojho politického progra-
mu v ludovej tradicii, v živote „plebejskej“ society,
ktorá zachovala povedomie národnej příslušnosti v čis-
tej, nenarušenej podobě. Niekde v týchto momentoch
nachádzame zárodky utvárania sa silnou rezistenciou
poznamenaného, romantického mýtu o patriarchálnej
„nenarušenosti“ života slovenského vidieckeho ludu.
A preto aj ludová tradícia stojí v popředí štúrovskej
estetiky.
Inak Stár zaujíma k romantizmu do značnej miery
kompromisný, kriticko-puritanizujúci postoj. Praktické
potřeby revolučného boja uzemňujú romantická
představu o akejsi „poézii poézií“ do reálného světa
okamžitej politickej potřeby. V tomto fenoméne za-
znamenáváme základný protiklad štúrovskej estetiky,
ktorá sa napokon nemohla vyhnúť striktnej formulácii
prednostného významu politickej utility umeleckej
tvorby.
Štúrovi teda išlo predovšetkým o „výchovu umě-
ním“, o výchovu k národnému sebavedomiu a seba-
uvedomeniu. Tento postulát ho priviedol dokonca
k zaujatiu negativistického postoja k istej časti ludovej
tvorby (napr. k 1’úbostnej lyrike), čo je u romantického
estetika jav nanajvýš pikantný.
Stára charakterizuje odpor voči osobnej umeleckej
motivácii, senzualizmu a lyrizmu, no na druhej straně
požiadavka revolučného pátosu, umenia politicky
jednoznačné ilustrujúceho ciele národnobuditelského
hnutia. Rigorózny revolučný puritanizmus viedol
okrem iného aj k tomu, že v umeleckej produkcii jeho
doby sa len výnimočne vyskytuj ú také frekventované
romantické témy, akými boli ospevovanie cara a krásy
ženy, lásky alebo transcendencia meštiackeho či vi-
dieckeho rodinného života.
Teda nie túžby individua, ale túžby a ciele národ-
ného kolektivu majú byť predmetom umeleckej inter-
pretácie. Výstižné charakterizovala tento ideový posun
v slovenskom romantizujúcom maliarstve 19. storočia
A. Petrová: „Pod vplyvom idey národného prebude-
nia más, ktorá sa stává vedúcou ideou národného
hnutia, modifikuje štúrovská generácia heslo nemeckej