Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1983

Page: 25
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1983/0031
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
Světonázorová dialektika slovenského
moderného maliarstva
(Člověk a svět v slovenskej medzivojnovej malbě)

JÁN ABELOVSKÝ

„Dejepis moderného umenia je vlastně dodnes len
historicky zoradenou ideologizáciou. Opisuje váčšinou
priebeh výtvarného umenia tak, ako si ho jeho účast-
níci představovali, ako si sami stylizovali svět, dobu
a seba. Sú to vlastně dodnes dějiny toho, akými ich
chceli ich účastníci mať, dějiny sebaštylizácií.“1 Tento
výstižný postřeh Jána Bakoša — pravda, vyslovený
v trocha iných súvislostiach, než ktoré sú predmetom
n.ašej štúdie — poměrně dobré charakterizuje dnešnú
situáciu historiografie nasej novodobej malby. His-
tória, ktorá bola z objektívnych příčin utváraná tak-
povediac na pochode, bez komplexnějších faktogra-
fických znalostí a parciálnych prieskumov. Prirodzená,
logická potřeba syntéz a snahy o formuláciu hieratic-
kých vývinových modelov boli takto vopred znehod-
notené nedostatočnosťou analytických podkladov.
A tak došlo k tomu, že aprioristické historiografické
základy postupom času petrifikovali celú stavbu dějin
našej malby bez známky pochybností o jej kvalitě
a pevnosti — a tiež, metaforicky povedané, o perspek-
tivách jej obývatelnosti. Přitom je isté, že stále akút-
nejšie — niekedy až zdanlivo neriešitelné — problémy
axiológie súčasnej výtvarnej tvorby sú vlastně len
odleskom stavu riešenia, resp. neriešenia týchto zá-
kladných otázok.
Doteraz známe pokusy o umelecko-historickú inter-
pretáciu vývinu našej novodobej malby v podstatě
oscilujú medzi dvorná metodologickými koncepciami.
Preferujú sa predovšetkým postuláty reziduálnej nor-
matívnej estetiky, kladúcej na piedestál hodnotovej
hierarchie pojem umeleckej kvality, konštantný azda
najsubjektívnejším hodnotiacim súdom o charaktere
výrazovo-remeselnej podoby diela. Z takýchto dějin
sa potom vytráca kontinuita, metasystém diela, zostá-
va len ono samé, zrodené z fikcie autochtónneho génia

umelca. Druhá metodologická tendencia kladie zase
podstatný doraz na sociologické determinanty utvá-
rania sa špecifickej podoby diela, pričom sa neguje
imanencia vývinu umenia a pósobenie redudantných
stereotypov tradicie. Představa komplementárnosti
politických a uměleckých dějin vyúsťuje v traktáciu
historie výtvarného umenia ako dějin výtvarnej trans-
pozície určitého počtu tém.
Doteraz existujúca neschopnost začlenit výtvarné
diela a umělecké tendencie ,,do historie“ vyplývá
zo zrejmej neochoty interpretovat konkrétné dielo
ako zložitý systémový celok. A přitom táto nechuť má
bezpochyby čisto pragmatickú motiváciu : vychádza
z potřeby vytvorenia „prehladnej“ periodizácie dané-
ho výtvarného materiálu. Preto sa negujú, resp. neodů-
vodněně uprednostňujú niektoré zo štrukturálnych
fenoménov systému výtvarného diela v jeho umelecko-
historickej interpretácii. To vo vel’kej miere spósobuje,
že dnes bezradné stojíme před potřebou historiogra-
fického zhodnotenia takých oblastí a úsekov nášho
novodobého výtvarného umenia, ako je napr. výcho-
doslovenský výtvarný okruh, obdobie tzv. slovenského
státu, rokov 1945—1948 a v neposlednom rade tiež
epochy budovania socializmu. Nepodařilo sa taktiež
doteraz presvedčivo definovat korelácie nášho výtvar-
ného umenia k umeniu európskemu a světovému,
vzájomný vztah vývinu jednotlivých výtvarných dis-
ciplín a žánrov, podiel výtvarného umenia na spolu-
vytváraní charakteru našej kultúry, sociálně a inter-
disciplinárně vztahy výtvarnej kultúry atd.
Je však isté, že umělecká historiografia nemůže plniť
naznačené úlohy na báze doterajších výsledkov. Vy-
vstává preto požiadavka revidovat doterajšie koncep-
cie a vypracovat nové syntézy.
Moja štúdia chce byť príspevkom k takto motivo-
loading ...