Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1983

Page: 75
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1983/0081
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
Problematika portrétu v slovenskom
maliarstve sedemdesiatych rokov
(Príspevok k analýze a typologii)

HANA PETROVÁ

Obraz člověka, či užšie vymedzený žánrový okruh
portrétu ako spodobenia, ktorého základnou hodnoto-
vou jednotkou skutočnosti je člověk, t. j. zobrazenie,
v ktorom člověk představuje explicitný i implicitný
námět, zohráva v kontexte súčasného slovenského
maliarstva významná úlohu ako specifický axiologic-
ký, významový a výtvarný problém.1 Najmá v posled-
nom období sa na túto problematiku sústreďuje teore-
tický i inštitucionálny záujem.2
Naša štúdia si nekladie za ciel’ vyčerpáme všetkých
otázok týkajúcich sa danej problematiky, představuje
iba pracovnú hypotézu, jednu z ciest zmapovania
materiálu, a to aj vzhladom na to, že ide o prvé sú-
stavnejšie spracovanie danej témy. Je koncipovaná
problémovo, nejde jej o morfologickú typológiu tvorby,
ale o analýzu hlavných ideových zámerov. Z jej kul-
túrnohistorického zamerania vyplývá, že sa mimo jej
rámca ocitá axiologické hodnotenie tvorby.
Diskusie okolo vytvorenia socialistického portrétu,
portrétu nového typu, ktorý by svojou štruktúrou
a funkčnosťou napínal požiadavky nasej spoločnosti
na umenie, začínajú sa už v páťdesiatych rokoch, no
ostávajú vlastně dodnes v mnohem otvorené. Otázky
sa přitom polarizujú v dimenziách explicitnej či
implicitnej projekcie podoby člověka a jeho individuál-
nych črt do konkrétného zobrazenia, resp. v proble-
matiko potřeby a funkcií obrazovej prezentácie a re-
prezentácie konkrétného jedinca v systéme socialistickej
výtvarnej tvorby. V kontextoch slovenského maliarstva
Po roku 1945, resp. po roku 1948, možno přitom vyčle-
nit zhruba tri etapy vývinu koncepcií portrétneho
žánru.
V prvej etape, ktorá sa časovo kryje přibližné s ob-
dobím páťdesiatych rokov, sú hlavnou témou portrétu

vizuálna identita a etické a morálně kvality typu sú-
časného člověka. V druhej fáze, do začiatku sedem-
desiatych rokov, nastáva podstatné rozšířeni e štruk-
túrnych prvkov. V portrétnom zobrazení dominuje
snaha o zobrazenie člověka v jeho situácii, sústredenie
sa na ontologické aspekty a predovšetkým snaha o vi-
zualizáciu dimenzií 1’udskej psychiky. V obidvoch
etapách sa přitom — oproti klasickému portrétu 19.
storočia, v ktorom išlo predovšetkým o zachytenie
konštantných znakov určitej osobnosti v individuali-
zovaných črtách vonkajšej podoby so zameraním na
vonkajšiu rozpozná telnosť a vydelenie jedinca ako
samostatnej jednotky — premieta snaha (i keď v časti
tvorby viac v diskurzívnom základe obrazovej štruk-
túry) o vradenie individua do tohto světa, o jeho
socializáciu, a to tak v rovině obrazovej prezentácie,
ako aj v rovině interpretácie možnej komunikačnej
reakcie.
Pri hodnotení slovenskej maliarskej tvorby sedem-
desiatych rokov vystupuje do popredia niekolko otázok
vyplývajúcich z přítomnosti nových momentov v sys-
téme výtvarnej kultúry. Je to predovšetkým obnovenie
explicitného vztahu umenia k idei v jej róznych podo-
bách a na druhej straně nová aktualizácia vztahu
umenia k objektívnej realite, resp. k empirickej vizu-
alite. Přítomnost obidvoch týchto relácií podmieňuje
a determinuje potom charakter a profil slovenského
maliarstva sedemdesiatych rokov a v rámci něho i pro-
fil slovenského portrétu. Z reaktualizácie a z reakti-
vácie vztahu umenia k vizuálnej réalité vychádza ako
z programového základu vlastně celá jedna část
figurálneho maliarstva, ktorá směruj e k tematizácii
čistej vizuality, čo má za následok rozšírenie istých
portrétnych črt i na neportrétne žánre.
loading ...