12


3. Štefan Polkoráb, ^ena s dietafom, olej, 1935. Foto J. Kott


4. Ivan Žabota, Dievča s krčahom, olej, okolo 1914. Foto archív SNG

cie. Avšak neexistencia objektívncj obsahovej opory
v reálných pomeroch na slovenskom vidieku vedie
neoromantiku k zvnútorneniu, zosubjektivizovaniu
1’udovej témy. Zjednodušené povedané — spomenutí
maliari prechádzajú postupné od dokumentu k mýtu.

Preto záměrně obchádzajú negativné momenty života
slovenskej dědiny, takmer úplné rezignujú na čo i len
minimálny pokus o vyjadrenie reálných sociálno-
spoločenských procesov slovenskej dědiny. Neoroman-
tikovi ide čoraz menej o realistický obraz vidieckeho
života a čoraz viac túži nájsť vzorec, vševyjadrujúci
obraz toho, čo si vo vlastnej představě vytvořil pod
kategóriou slovenského či etnického.
Hovořili sme už o vplyve secesie na podobu tvorby
skupiny. Nevyčerpáva sa len kaligrafickou dekoratív-
nosťou štylizačného úsilia, ale dostává svoj výraz aj
v umeleckom a niekedy aj faktickom ,,útěku“ od racio-
nálnych civilizačných tendencií spoločnosti. Každý
z týchto maliarov nachádza v 1’udovožánrovej témě
akýsi sentimentálně prekomponovaný gauguinovský
stratený raj, v ktorom sa dá realizovat nielen zmyslu-
plnosť života, ale aj představa o všeobecnej platnosti
a trvanlivosti umenia.
Pozrime sa však na problém z druhej stránky. Nevy-
hnutné, i keď v podstatě intuitivné poznanie, že primi-
tivistická nedotknutosť spoločenských vzťahov sa vply-
vom zmenenej triednej štruktúry vidieckej society
stává čoraz pochybnejšou, vedie umelca k postupnému
deziluzívnemu negovaniu reality. Len čo ho nezvratné
fakty privádzajú k poznaniu, že svět, ktorý zobrazuje,
je tragicky a nevyhnutné odsúdený na zánik, jeho
umenie dostává povahu subjektívnej vízie, je vyjádře-
ním vo svojej podstatě anachronickej a reakčnej túžby
po zachovaní starého spósobu života na slovenskom
vidieku.
Právě v týchto momentoch, nie v menšej umeleckej
schopnosti a konzervativnosti maliarov skupiny, vidí-
me příčiny slepej uličky, bezvýchodiskovosti a neprog-
resívnosti ich přístupu k 1’udovožánrovej témě.
II
Zdanlivo přílišná pozornosť, věnovaná tvorbě nie-
kolkých dnes už takmer zabudnutých, romantizujú-
cich žánristov, má z hladiska riešeného problému svoje
logické dóvody. Ide o to, že sentiment ich anachro-
nicky motivovanej tvorby vykazuje v priam vydesti-
lovanej podobě podstatu svetonázorovej základné
vývinového pohybu, určovaného generáciou sloven-
ského výtvarného umenia, pre ktorú sa už zaužíval
přívlastek „zakladatelská“. Ide predovšetkým o prota-
gonistu tejto generácie Martina Benku, pričom sa