DOI Heft:
Nr. 1
DOI Artikel:Abelovský, Ján: Svetonázorová dialektika slovenského moderného maliarstva: (človek a svet v slovenskej medzivojnovej malʹbe)
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51719#0034
28
novej umeleckej myšlienky v nadväznosti na tradicie
a stereotypy archetypálneho výtvarného vyjadrovania
sa, vyjavil, vyniesol na svět obraz člověka a světa,
prijímajúci prvky národně a všeludské.
Podivuhodná symbióza obsahových fenoménov
vnútornej historie národa, pamäti rodu, kmeňa, s vý-
sostné súčasným chápáním jej konkrétnej vizuálno-
umeleckej podoby, je azda najváčším a dodnes ne-
překonaným prínosom tvorby Eudovíta Fullu.
Podařilo sa mu prekročiť obmedzenia, před ktorými
kapitulovali Benka a jeho epigoni: rezignáciou na
osvetárstvo vo vyjádření národnej myšlienky „objavil“ ‘
dovtedy nezmapovaný svět národného myslenia. Roz-
hodujúcim momentom tohto ideového zvratu a jeho
základnou podmienkou bola právě spomínaná „for-
malistická“ výrazová předeštináci a, ktorá bez prob-
lémov zaručila dodržanie jedného zo základných pra-
vidiel umeleckej tvorby, podlá ktorého musí mať obraz
člověka pečať individuálneho osudu, aby bol vnímaný
ako umenie a nie ako filozofia alebo históiia. Fulla
vo svojom diele už totiž nepozerá na člověka a jeho
svět v tretej osobě — jeho obraz nadobúda znaky to-
tálnej autentickosti. Všeludskosť zviacvýznamňuje
hieraticky nižší etnický fenomén a zároveň sa s ním
skonkrétňuje.
Rozoberané opozitum je základnou štrukturálnou
rovinou Fullovho diela, na ktorú sa kauzálně viažu
dalšie, im subordinované dvojice antinomických vý-
znamových fenoménov. Načrtli sme už protirečivý
vzťah medzi primitivizujúcim a artistným. Kontradiktické
, přepoj enie formatívnych zásad a ideových princípov
naivizujúceho výtvarného prejavu s inšpiratívnym
preberaním príkladov zo sféry „vysokej“ výtvarnej
kultúry je vlastně len odleskom rozhodujúceho sú-
vzťažného postavenia tradicie a súčasnosti. Napokon
imanencia zvolených inšpiračných zdrojov utvára
možnosti spájania sa — kleeovská naratívnosť koreš-
ponduje s časopriestorovými zákonitosťami epickej
výstavby v naivnom umění a rovnako konstruktivistic-
ká frontálnosť a plošná schematickosť je adekvátna
mnohovýznamovosti statického symbolu a liturgického
gesta pravoslávnej ikony.
Dalšou dvojicou sémantémov, určujúcich spósob
Fullovho videnia světa, je bezkonßiktnosC a moralita.
Svět vytváraný Fullovými dielami je svetom bez
rozporov. Je to etnologická fantázia, v ktorej všetky
významové komponenty (svět, člověk, život, práca,
láska) vzájomne koexistujú a dopíňajú sa. Üsilie o vše-
vyjadrujúci humanistický obraz slovenského člověka
a jeho života muselo logicky rezignovať na každú
náhodilosť, časopriestorovú určenosť a detailnosť.
Snaha o nadčasovost, vyúsťujúca do totemického
charakteru diela, celkom jednoznačné vylúčila akú-
kolvek konfliktnosť a protirečivosť, ktoré právě odka-
zujú k aktuálnosti a časopriestorovej určenosti. Obraz
člověka a světa nie je však odolný voči určitým etickým
konvenciám nasměrovaným k etnickej (morálnej)
prapodstate kmeňa. Dovolujeme si tvrdit, že právě
tieto moralizátorské fenomény dávajú možnost pre
rozvinutie Fullovho humanistického idealizmu, skon-
krétňujúceho umelcov model světa. Sú takisto pojít-
kům medzi Fullovým dielom a sentimentálnou roman-
tikou tradičného ludového žánru. Priorizované etické
postuláty sa totiž svojím pietizmom velmi výrazné
približujú k neoromantickým benkovským úsiliam
o vytypovanie „reprezentatívnych“ vlastností národ-
ného spoločenstva.
Fullova výtvarná tvorba je natofko významovo bo-
hatá, že by bolo možné vyhTadávať a opisovat prak-
ticky neobmedzené množstvo opozitných sémantémov
jeho tvořívej metody. Z hl’adiska námi zvolenej prob-
lematiky je však dóležitý už len jediný: rozpornost
a napätie vzťahov medzi konstruktivnou a vysvetlújúcou
úlohou kresby a emotívnou farebnosťou.
Kresbová výstavba obrazu zastupuje objektivizu-
júcu stránku maliarovho chápania světa — plošnosť
kresbovej kompozície signalizuje představu neměn-
nosti, prapóvodnej podstaty zobrazovaného světa
a etnika. Fulla stereotypně opakuje obmedzený okruh
vizuálnych znakov (symbolov) v plošnej, kresbovo
schematickej podobě, pričom antropologický znak je
rovnocenný, splývá so svojím předmětným prostředím.
Na druhej straně kolorizmus dává Fullovým dielam
potřebná esenciu individuálnej a umělecky osobnostnej
výpovede. Kresbový objektivizmus sa takto prostred-
níctvom emotívneho kolorizmu zosobňuje a subjekti-
vizuje (čím sa stává komunikatívnym). Má však aj
podstatnejšie významové hodnoty — rytmika kresby
evokuje v druhom sémantickom pláne jednoduchá
a podmanivá kauzalitu ïudovej piesne a dekorativiz-
mus farebnosti zasa arabesku ludového ornamentu.
Protirečivosť formatívnej stránky Fullových diel teda
vytvára významový interval pre realizáciu obsahových
a ideových kvalit zobrazenia. Vytvára priestor pre
jednoznačné racionalistickú transcendenciu myšlienkového
světa národa.
novej umeleckej myšlienky v nadväznosti na tradicie
a stereotypy archetypálneho výtvarného vyjadrovania
sa, vyjavil, vyniesol na svět obraz člověka a světa,
prijímajúci prvky národně a všeludské.
Podivuhodná symbióza obsahových fenoménov
vnútornej historie národa, pamäti rodu, kmeňa, s vý-
sostné súčasným chápáním jej konkrétnej vizuálno-
umeleckej podoby, je azda najváčším a dodnes ne-
překonaným prínosom tvorby Eudovíta Fullu.
Podařilo sa mu prekročiť obmedzenia, před ktorými
kapitulovali Benka a jeho epigoni: rezignáciou na
osvetárstvo vo vyjádření národnej myšlienky „objavil“ ‘
dovtedy nezmapovaný svět národného myslenia. Roz-
hodujúcim momentom tohto ideového zvratu a jeho
základnou podmienkou bola právě spomínaná „for-
malistická“ výrazová předeštináci a, ktorá bez prob-
lémov zaručila dodržanie jedného zo základných pra-
vidiel umeleckej tvorby, podlá ktorého musí mať obraz
člověka pečať individuálneho osudu, aby bol vnímaný
ako umenie a nie ako filozofia alebo históiia. Fulla
vo svojom diele už totiž nepozerá na člověka a jeho
svět v tretej osobě — jeho obraz nadobúda znaky to-
tálnej autentickosti. Všeludskosť zviacvýznamňuje
hieraticky nižší etnický fenomén a zároveň sa s ním
skonkrétňuje.
Rozoberané opozitum je základnou štrukturálnou
rovinou Fullovho diela, na ktorú sa kauzálně viažu
dalšie, im subordinované dvojice antinomických vý-
znamových fenoménov. Načrtli sme už protirečivý
vzťah medzi primitivizujúcim a artistným. Kontradiktické
, přepoj enie formatívnych zásad a ideových princípov
naivizujúceho výtvarného prejavu s inšpiratívnym
preberaním príkladov zo sféry „vysokej“ výtvarnej
kultúry je vlastně len odleskom rozhodujúceho sú-
vzťažného postavenia tradicie a súčasnosti. Napokon
imanencia zvolených inšpiračných zdrojov utvára
možnosti spájania sa — kleeovská naratívnosť koreš-
ponduje s časopriestorovými zákonitosťami epickej
výstavby v naivnom umění a rovnako konstruktivistic-
ká frontálnosť a plošná schematickosť je adekvátna
mnohovýznamovosti statického symbolu a liturgického
gesta pravoslávnej ikony.
Dalšou dvojicou sémantémov, určujúcich spósob
Fullovho videnia světa, je bezkonßiktnosC a moralita.
Svět vytváraný Fullovými dielami je svetom bez
rozporov. Je to etnologická fantázia, v ktorej všetky
významové komponenty (svět, člověk, život, práca,
láska) vzájomne koexistujú a dopíňajú sa. Üsilie o vše-
vyjadrujúci humanistický obraz slovenského člověka
a jeho života muselo logicky rezignovať na každú
náhodilosť, časopriestorovú určenosť a detailnosť.
Snaha o nadčasovost, vyúsťujúca do totemického
charakteru diela, celkom jednoznačné vylúčila akú-
kolvek konfliktnosť a protirečivosť, ktoré právě odka-
zujú k aktuálnosti a časopriestorovej určenosti. Obraz
člověka a světa nie je však odolný voči určitým etickým
konvenciám nasměrovaným k etnickej (morálnej)
prapodstate kmeňa. Dovolujeme si tvrdit, že právě
tieto moralizátorské fenomény dávajú možnost pre
rozvinutie Fullovho humanistického idealizmu, skon-
krétňujúceho umelcov model světa. Sú takisto pojít-
kům medzi Fullovým dielom a sentimentálnou roman-
tikou tradičného ludového žánru. Priorizované etické
postuláty sa totiž svojím pietizmom velmi výrazné
približujú k neoromantickým benkovským úsiliam
o vytypovanie „reprezentatívnych“ vlastností národ-
ného spoločenstva.
Fullova výtvarná tvorba je natofko významovo bo-
hatá, že by bolo možné vyhTadávať a opisovat prak-
ticky neobmedzené množstvo opozitných sémantémov
jeho tvořívej metody. Z hl’adiska námi zvolenej prob-
lematiky je však dóležitý už len jediný: rozpornost
a napätie vzťahov medzi konstruktivnou a vysvetlújúcou
úlohou kresby a emotívnou farebnosťou.
Kresbová výstavba obrazu zastupuje objektivizu-
júcu stránku maliarovho chápania světa — plošnosť
kresbovej kompozície signalizuje představu neměn-
nosti, prapóvodnej podstaty zobrazovaného světa
a etnika. Fulla stereotypně opakuje obmedzený okruh
vizuálnych znakov (symbolov) v plošnej, kresbovo
schematickej podobě, pričom antropologický znak je
rovnocenný, splývá so svojím předmětným prostředím.
Na druhej straně kolorizmus dává Fullovým dielam
potřebná esenciu individuálnej a umělecky osobnostnej
výpovede. Kresbový objektivizmus sa takto prostred-
níctvom emotívneho kolorizmu zosobňuje a subjekti-
vizuje (čím sa stává komunikatívnym). Má však aj
podstatnejšie významové hodnoty — rytmika kresby
evokuje v druhom sémantickom pláne jednoduchá
a podmanivá kauzalitu ïudovej piesne a dekorativiz-
mus farebnosti zasa arabesku ludového ornamentu.
Protirečivosť formatívnej stránky Fullových diel teda
vytvára významový interval pre realizáciu obsahových
a ideových kvalit zobrazenia. Vytvára priestor pre
jednoznačné racionalistickú transcendenciu myšlienkového
světa národa.