DOI Heft:
Nr. 1
DOI Artikel:Abelovský, Ján: Svetonázorová dialektika slovenského moderného maliarstva: (človek a svet v slovenskej medzivojnovej malʹbe)
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51719#0038
tvořivé úsilie bolo teda napriek konzekventnosti jeho
teoretických manifestov determinované predovšetkým
noetickým akcentom. V tom sa stotožnil s úsiliami
Gustáva Mallého a tým sa zásadné distancuje od
ontotvorných snáh E. Fullu a napokon aj Benku. Je
přitom příznačné, že pojem modernosti sa formuloval
na pode gnozeologických racionálnych úsilí o nesenti-
mentálne vyjadrenie 1’udskej reality, poznania člověka
a jeho skúseností zo světa.
V obrazovej sérii Zbojníci (1932—1933) dovršuje
Galanda opisovaný kontinuitný proces na poli etno-
logicky motivovanej časti svojej tvorby. Bežne sa tento
okruh diel charakterizuje ako eklatantná realizácia
Galandovej tézy o obraze ako „umělo vytvorenej
formálnej štruktúre“. To je do istej miery pravda, ale
zároveň si třeba uvědomit, že akcent na obrazovosť
diela je vždy aj prejavom hladania vševyjadrujúceho
a definitívneho obrazu člověka a jeho světa. „Doraz
na artistnosť diela je snahou nájsť svět v jeho otvore-
nosti i v jeho vnútornosti, v jeho dianí sa ako světa.
Dielo sa nezvečňuje preto, aby sa stalo autonómnym
predmetom vnímania a požitku, ale preto, aby odha-
lilo imanenciu světa tým, že sa samo objavuje, reali-
zuje a odhaluje.“9
Ortodoxná ikonografická stereotypia Galandových
Zbojníkov totiž chce mať kvality totálneho poznania
tradicie v polaritě dimenzií súčasnosti. Hoci v podstatě
ide o to isté, čo sme skonštatovali u E. Fullu, v koneč-
ných dôsledkoch sa dospieva už len k analogickým
výsledkom. Kým Fullovi išlo o konštruovanie panhu-
manistického a symbolického etnologického projektu,
Galanda dospieva od prvotných ontologických moti-
vácií (ktoré boli pre Fullu konečným ciel’om) k celkom
programovej objektivizácii 1’udského poznania světa
na základe konfrontácie empirie apriórnej skutočnosti
a imanentných zákonitostí umeleckej tvorby. Aby však mohlo
dójsť k poznaniu tohto světa, bolo ho potřebné najprv
umělecky „stvořit“. Bakošom připomínaná „ontolo-
gická premena“ sa takto stala východiskovou rovinou
pre gnozeologické ašpirácie. Musela sa ňou stať v zá-
ujme autentickosti modernej transpozície národnej
myšlienky, v ktorej plošnosť a jemná línia zaklínajú
významový znak v symbol rodu, jeho „tak trochu
melancholického, spevneného a hranatého vnútor-
ného života“.
III
Doteraz som analyzoval niektoré zo základných
konvencionalizovaných modelov světa uplatňujúcich
sa v začiatkoch nasej modernej malby, ktoré napriek
konštatovanej odlišnosti mali aj istú jednotiacu ten-
denciu. Táto tendencia sa vyznačuje imanentným
směrováním od jednotlivosti a optickosti cez typizáciu
až k maximálně zovšeobecnenému, nadindividuálne-
mu výtvarnému výrazu. Hladanie onej Readovej
„novej formuly“ má v špecifickom prostředí začiatkov
nášho novodobého maliarstva charakter úsilia o vizu-
alizáciu znaku etnika, vyjadrujúceho jeho základné
vlastnosti.
Na rozhraní 20.—30. rokov sa však rodí aj další
alternatívny model spodobnenia člověka a jeho světa.
Jeho protagonistům je maliar Miloš Alexander Bazovský,
ktorý kodifikuje pojem rustikálneho psychologizmu
a subjektivného individualizmu v zobrazení sloven-
ského člověka a jeho života.
Benka a Bazovský — dve mená spomínané často
jedným dychom v súvislostiach „zakladatelskej gene-
rácie“ nášho moderného maliarstva. A přitom Bazov-
ského umělecká koncepcia je tak evidentne odlišná
od Benkovej. Je diametrálně odlišná štýlom, ale najmä
světonázorovým ustrojením. Monografia umelca z pera
Karola Vaculíka10 napravila mnohé mylné interpre-
tácie, i ked ani ona nenachádza zmysel Bazovského
diela v jednoznačnom odmietnutí akýchkolvek ana-
chronických folklorizujúcich tendencií. Naopak, po-
měrně dósledne vymedzuje význam Bazovského diela
v kauzálnej nadväznosti na Benku, akoby Bazovský
iba dotvořil, resp. nanovo interpretoval Benkom stano-
vený žánrovo-tematický základ. Jednako táto publi-
kácia vynikajúco postihuje kontinuálnosť formatívneho
radenia jednotlivých tvořivých period Bazovského
tvorby. Preto v dalšej úvahe o Bazovského diele pre-
berieme Vaculíkové charakterizácie jednotlivých prob-
lémových okruhov umelcovho diela. Ghcem sa přitom
venovať predovšetkým vytipovaniu základných světo-
názorových fenoménov, určujúcich Bazovského tvorbu
ako celok.
Prvé obdobie Bazovského tvorby, charakterizované
Vaculíkom hladaním „diferencovaného pojmu monu-
mentalizácie“, je skutočne příznačné ambivalentným
vzťahom k Benkovi, striedavým akceptováním a od-
mietaním. Rozhodujúci přelom k autochtónnosti
umelcovho výrazu sa odohral temer nebadane v období
teoretických manifestov determinované predovšetkým
noetickým akcentom. V tom sa stotožnil s úsiliami
Gustáva Mallého a tým sa zásadné distancuje od
ontotvorných snáh E. Fullu a napokon aj Benku. Je
přitom příznačné, že pojem modernosti sa formuloval
na pode gnozeologických racionálnych úsilí o nesenti-
mentálne vyjadrenie 1’udskej reality, poznania člověka
a jeho skúseností zo světa.
V obrazovej sérii Zbojníci (1932—1933) dovršuje
Galanda opisovaný kontinuitný proces na poli etno-
logicky motivovanej časti svojej tvorby. Bežne sa tento
okruh diel charakterizuje ako eklatantná realizácia
Galandovej tézy o obraze ako „umělo vytvorenej
formálnej štruktúre“. To je do istej miery pravda, ale
zároveň si třeba uvědomit, že akcent na obrazovosť
diela je vždy aj prejavom hladania vševyjadrujúceho
a definitívneho obrazu člověka a jeho světa. „Doraz
na artistnosť diela je snahou nájsť svět v jeho otvore-
nosti i v jeho vnútornosti, v jeho dianí sa ako světa.
Dielo sa nezvečňuje preto, aby sa stalo autonómnym
predmetom vnímania a požitku, ale preto, aby odha-
lilo imanenciu světa tým, že sa samo objavuje, reali-
zuje a odhaluje.“9
Ortodoxná ikonografická stereotypia Galandových
Zbojníkov totiž chce mať kvality totálneho poznania
tradicie v polaritě dimenzií súčasnosti. Hoci v podstatě
ide o to isté, čo sme skonštatovali u E. Fullu, v koneč-
ných dôsledkoch sa dospieva už len k analogickým
výsledkom. Kým Fullovi išlo o konštruovanie panhu-
manistického a symbolického etnologického projektu,
Galanda dospieva od prvotných ontologických moti-
vácií (ktoré boli pre Fullu konečným ciel’om) k celkom
programovej objektivizácii 1’udského poznania světa
na základe konfrontácie empirie apriórnej skutočnosti
a imanentných zákonitostí umeleckej tvorby. Aby však mohlo
dójsť k poznaniu tohto světa, bolo ho potřebné najprv
umělecky „stvořit“. Bakošom připomínaná „ontolo-
gická premena“ sa takto stala východiskovou rovinou
pre gnozeologické ašpirácie. Musela sa ňou stať v zá-
ujme autentickosti modernej transpozície národnej
myšlienky, v ktorej plošnosť a jemná línia zaklínajú
významový znak v symbol rodu, jeho „tak trochu
melancholického, spevneného a hranatého vnútor-
ného života“.
III
Doteraz som analyzoval niektoré zo základných
konvencionalizovaných modelov světa uplatňujúcich
sa v začiatkoch nasej modernej malby, ktoré napriek
konštatovanej odlišnosti mali aj istú jednotiacu ten-
denciu. Táto tendencia sa vyznačuje imanentným
směrováním od jednotlivosti a optickosti cez typizáciu
až k maximálně zovšeobecnenému, nadindividuálne-
mu výtvarnému výrazu. Hladanie onej Readovej
„novej formuly“ má v špecifickom prostředí začiatkov
nášho novodobého maliarstva charakter úsilia o vizu-
alizáciu znaku etnika, vyjadrujúceho jeho základné
vlastnosti.
Na rozhraní 20.—30. rokov sa však rodí aj další
alternatívny model spodobnenia člověka a jeho světa.
Jeho protagonistům je maliar Miloš Alexander Bazovský,
ktorý kodifikuje pojem rustikálneho psychologizmu
a subjektivného individualizmu v zobrazení sloven-
ského člověka a jeho života.
Benka a Bazovský — dve mená spomínané často
jedným dychom v súvislostiach „zakladatelskej gene-
rácie“ nášho moderného maliarstva. A přitom Bazov-
ského umělecká koncepcia je tak evidentne odlišná
od Benkovej. Je diametrálně odlišná štýlom, ale najmä
světonázorovým ustrojením. Monografia umelca z pera
Karola Vaculíka10 napravila mnohé mylné interpre-
tácie, i ked ani ona nenachádza zmysel Bazovského
diela v jednoznačnom odmietnutí akýchkolvek ana-
chronických folklorizujúcich tendencií. Naopak, po-
měrně dósledne vymedzuje význam Bazovského diela
v kauzálnej nadväznosti na Benku, akoby Bazovský
iba dotvořil, resp. nanovo interpretoval Benkom stano-
vený žánrovo-tematický základ. Jednako táto publi-
kácia vynikajúco postihuje kontinuálnosť formatívneho
radenia jednotlivých tvořivých period Bazovského
tvorby. Preto v dalšej úvahe o Bazovského diele pre-
berieme Vaculíkové charakterizácie jednotlivých prob-
lémových okruhov umelcovho diela. Ghcem sa přitom
venovať predovšetkým vytipovaniu základných světo-
názorových fenoménov, určujúcich Bazovského tvorbu
ako celok.
Prvé obdobie Bazovského tvorby, charakterizované
Vaculíkom hladaním „diferencovaného pojmu monu-
mentalizácie“, je skutočne příznačné ambivalentným
vzťahom k Benkovi, striedavým akceptováním a od-
mietaním. Rozhodujúci přelom k autochtónnosti
umelcovho výrazu sa odohral temer nebadane v období