Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1983)

rokov 1930—1931. Obrazy ako Porada, 1930, Detvian-
ska melódia, 1930, Hrobári, 1930, Kalisky, 1930, i pri
nespornej účasti osobitého melancholicko-baladického
autorského přízvuku v podstatě analogizujú benkov-
skú schému transcendentálneho výrazu vel'kej deko-
ratívnej formy a plošného kontúrovania v redukovanej
farebnej škále. Symetrická a statická kompozícia ešte
doraznejšie než u Benku signalizuje totemický charak-
ter diela.
Podmienky premeny však už existovali. Připravila
ich maliarova cesta do Paríža, poznanie Cézanna,
Gauguina, van Gogha a Chagalla. Opozícia voči
Benkovej koncepcii sa prejaví najprv takpovediac
v remeselnej rovině tvorby. Uprednostňujú sa pri-
márné výtvarno-kompozičné problémy, ktoré sú nad-
radené obsahovým otázkám. Defolklorizácia, rezigná-
cia na 1’udopisný pietizmus sa uskutočňuje prostred-
níctvom postupného odbúravania literárnych význa-
mových hodnot v prospěch skladobno-rytmizačných
kvalit zobrazenia. V obrazoch Baby, 1930, Po daždi,
1930, Na klebetách, 1930, převzaté tradičné ikonogra-
fické schémy strácajú akýkolvek tendenčný akcent —
významovosť námětu klesá takmer k nule.
Negácia sémantiky zobrazenia však maliara Bazov-
ského typu nemohla nadlho uspokojit. Takmer súčasne
vznikajú kompozície, v ktorých Bazovský implikuje
novů, autorsky originálnu koncepciu světa (Starosti,
1931, Pastieri, 1931, Myšlienky, 1931, Cesta, 1931).
Asymetrický a uvolněný kompozičný princip, pod-
statná změna atmosféry diela smerom k dramatic-
kosti, redukcia palety — všetky tieto výrazové mo-
menty nemajú len čisto formatívny význam.
Bazovského využitie kontradikcie dvoch obrazo-
vých plánov, z ktorých v prvom umiestňuje fragmen-
tálnu figúru a v druhom na pozadí segmentovo zaob-
leného horizontu uplatňuje indexový znak (chalupy
a stromy), budeme interpretovat ako zviditel’nenie
základnej duality člověka a jeho světa. Nepokojná diago-
nálna kompozícia, nesymetrická rytmika evokujúca
v kontraposte celku a detailu montážnu filmovú tech-
niku označuje podstatné odlišný zmysel, protikladný
ku konvenčnej ideálnosti „zjednoteného“ člověka
a krajiny, člověka a práce, ktorý sme konštatovali
u Fullu, Mallého i Galandu. Pósobením spomínaných
konfliktotvorných a protirečivých výtvarných pro-
striedkov sa obraz světa dynamizuje a predovšetkým
relativizuje. Protirečivosť a dramatickosť vyjadrenia
vztahu člověka a světa navodzuje atmosféru poten-


3. Miloš Alexander Bazovský, Dolina, olej, 1930. Foto SNG

cionálneho rozporu medzi clovekom a krajinou. Autentický,
vóbec nie ideálny vztah „zludšteného“ sedliaka k prá-
ci, ktorá mu už nie je „fullovským“ vykúpením, pře-
konáním a vyrovnáním sa so svetom, ale stává sa
stereotypnou každodennou činnosťou, tú to atmosféru
ešte významovo zhutňuje. Bazovského rolníci, kosci,
bačovia a drotári sa stávajú čoraz skutočnejší, nero-
mantickí a nesymbolickí. Ale ich podoba je čoraz
baladickejšia a vnútornejšia.
„Lyrický kontrapunkt“ Bazovského diela rokov
1934—1937 skoršie naznačené problémy definitivně
dorieši. Monumentalizačná stavba na základoch
provincionalistického folklorizmu dostává tak v našom
maliarstve dalšiu antitézu. Subtilná citová improvi-
zácia, popřetie pevného defini tívneho tvaru a statickej
plošnosti korešponduje so změnami v obsahovej a ideo-
vej vrstvě diela, vyjadrujúcej záchvěvy subjektívnej
interpretácie klasického motivu. Presne ohraničená
plocha ustupuje před arabeskou čiary, obraz javovej
skutočnosti sa ďalej znejasňuje a tým zviacvýznam-
ňuje. Antinómia maliarovho umenia má základ
v polaritě medzi nadosobnou a zároveň hlboko emo-