prostredníctvom umenia alebo naukového vzdelania
pomáhá socialistickému a národnému uvedomeniu
najširších vrstiev.“ (Z článku dalej vysvitá, že ide
najmä o podporu l’udověj umeleckej tvorby a zria-
dovanie kultúrno-osvetových zariadení na vidieku.)
„Musí sa znemožnil, aby kultúrna práca slúžila sú-
kromným cieïom, najmä obchodným“, hovoří sa dalej .
Okrem referátov Zd. Nejedlého a J. Mukařovského
je zaujímavý aj referát V. Štolla věnovaný viacerým
závažným otázkám: „Kultúra v tomto období nemóže
ist pomimo života. Všetci cítíme v našom státe nové
ovzdušie a v tomto ovzduší má kultúra poslanie bojov-
níčky, ktorá stojí v prvých šíkoch za uskutočnenie
velkých ideálov socializmu. Otázka formy nášho
budúceho socialistického umenia je vecou uměleckého
subjektu, v ktorej mu nemóže nikto nič předpisovat.
Túto otázku nevyrieši kritik ani teoretik, ale len umě-
lec sám. Třeba si konečne uvědomit aj radostná sku-
tečnost, že situácia umožňuje, aby umelec ostal aj
nadalej revolucionářem bez toho, že by prišiel do
konfliktu so štátom.“18
Rokom 1948, v ktorom najdóležitejšou kultúrno-
politickou udalosťou bol právě spomínaný Zjazd ná-
rodnej kultúry, časovo sa uzatvára skúmané obdobie.
Bolo to obdobie činorodej práce, na ktorej sa vo vel’kej
miere podielali sami výtvarní umělci. Najmä pružnost,
s akou reagovali na spoločenské premeny a chceli ich
využit pre všeobecný prospěch výtvarného umenia
a jeho novů, lepšiu organizáciu, a naliehavosť, s akou
sa věnovali pálčivým problémom ekonomického zá-
zemia umeleckej tvorby a spravedlivého rozdelenia
spoločenských prostriedkov na realizáciu závažných
uměleckých diel na základe súťaží, je pozoruhodná.
Mnohé z ich návrhov podnes tvoria základ štruktúry
vzťahov v samej organizácii výtvarného života. Nie-
ktoré z ich požiadaviek upadli časom do zabudnuti a,
hoci svojím etickým zmyslom patria do kontextu
zásad socialistického umenia a možno právě v jeho
dnešnej problematiko by sa uplatnili.
Povojnové maliarstvo ovplyvnila jednak aktivita
samých výtvarníkov, jednak společenská pozornost,
ktorá sa kultúre a teda aj výtvarnému umeniu věno-
vala. Bohatá činnost obnovených a novoustanovených
spolkov, nemenej bohatá výstavná činnost, vznik
nových výtvarných časopisov, oživenie kontaktov
s Prahou i so zahraničím, to všetko ovplyvnilo jeho
premeny a rozvoj. Napokon maliarstvo je disciplí-
nou, ktorá spomedzi ostatných má v rozvoji sloven-

ského moderného umenia najhlbšie zázemie s nepře-
rušenou kontinuitou vývoja. Svoje snahy o nové
výboje mohlo oprieť nielen o výdobytky avantgardnej
a sociálnej linie predvojnového pohybu, ale mohlo
priamo nadviazať na angažovaná občiansku i umě-
lecká aktivitu počas vojnových rokov.19 Ze i po kvali-
tatívnej stránke bolo na čom stavať a že úspěchy slo-
venského výtvarného umenia (najmä maliarstva, veď
jeho materiál bol najbohatší a najúplnejší a okruh
osobností, ktorý sa mu věnoval bol rozhodne najpočet-
nejší) boli známe aj kultúrnej veřejnosti, dokazujú
i šlová Laca Novomeského v diskusii na 1. zjazde
uměleckých a vědeckých pracovníkov v Banskej By-
strici v auguste 1945: „Za posledných desať až pátnásť
rokov vyspělo slovenské výtvarné umenie tak, že vážné
ohrožuje doteraz nepřekonané prvenstvo poezie v na-
šej umeleckej tvorbě.“20
V rokoch 1945—1948 vzniklo skutočne množstvo
kvalitných diel. Bohatstvo tohto materiálu možno skú-
mať v historických súvislostiach (vojnové obdobie,
ktoré takmer neponechávalo priestor slobodnému
uměleckému prejavu, vystriedal činorodý mierový
život) aj uměleckých (veď pre viacerých kvalitných
maliarov patří právě tento krátký časový úsek medzi
kulminačné obdobia ich tvorby, a to tak úrovňou, ako
aj produktivitou). Okruh autorov, ktorí svojím dielom
zasiahli do obrazu maliarstva povojnových rokov,
skládá sa z reprezentantův róznych generačných
vrstiev a názorových okruhov. Produktivní boli okrem
najmladších výtvarníkov V. Hložníka, V. Chrněla,
E. Semiana, F. Hložníka, A. Klimu, J. Šturdíka,
O. Dubaya a o cosi starších E. Neváná a P. Matějku
aj maliari národem okolo r. 1909, Š. Bednář, J. Že-
libský, J. Mudroch, F. Hoffstädter, E. Lehotský,
D. Milly, E. Šimerová, J. Němčík a další, ako E. Kud-
lák, J. Collinássy, R. Dúbravec a E. Spannerová.
Nemožno obísť ani klasikov slovenskej modernej
malby, M. A. Bazovského, ktorý akoby v tomto
období nabral druhý dych, E. Fullu, aj J. Alexyho
a M. Benku.
Zorientovat sa v plejáde autorov a v množstve
obrazového materiálu možno len vymedzením tých
názorových okruhov, ktoré mali najviac vyznavačov,
sledováním ich formálneho vývoja a poukazováním
na tie obsahové momenty a námětové oblasti, ktoré
zohrali rozhodujúcu úlohu v kryštalizovaní záujmu
o určitú z vrstiev spoločenskej skutočnosti.
Zjednodušené sa dá povedať, že r. 1945 a přibližné