Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1983

Page: 78
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1983/0084
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
78


3. Július Jakoby, Iluzionista, olej, 1973. Foto T. Leixnerová


4. Ladislav Čarný, Picasso, olej, 1976—1977. Převzaté z Výtvar-
ného života

ticky od začiatku tvorby nesie jeho obraz člověka
autoportrétne črty, a to tak v zmysle vonkajšej podoby,
ako aj v zmysle sebaidentifikácie umelca s jeho situ-
áciou.
Pre Jakobyho koncepciu obrazu člověka je dóležitý
problém, priestoru a vztah člověka k němu. Kontinuitu

člověka a obklopujúceho ho světa zakladá spontánně
vedená línia, ktorá objekt zobrazenia v obrazovom
priestore skór spája so svetom, ako by ho z něho vydě-
lovala. Ďalším významným, elementom tejto integrá-
cie je farba a farebná hmota, ktorú Jakoby opät
využívá v zmysle sémantizácie väzby prírodného
a ludského a súvislostí člověka a světa. Novým momen-
tom Jakobyho tvorby sedemdesiatych rokov je čias-
točné popretie ontologického východiska v narastaní
momentu dištancie, ironie a grotesky {Obraz, 1970;
Cirkus, 1971; Postava, 1971).
Totálnou objektivizáciou obrazu člověka (v zmysle
zobjektívnenia pohfadu), i keď ešte stále vznikajúcou
na ontologickej báze v momente jej popretia, dovádza
do logických dósledkov svoju koncepciu v sedemdesia-
tych rokoch Milan Paštéka. Jeho tvorba obsahuje
v sebe širší okruh problémov, ako představuje žánrový
okruh portrétu, no napriek tomu nie je možné pri skú-
maní našej problematiky v slovenskom maliarstve
obísť jeho měno.6 Ak u Jakobyho a do istej miery aj
u Mrázovej je hlavnou témou téma integrácie člověka
a světa, Paštéka rieši problém obrazu člověka ako
tému interakcie člověka a světa, pričom ho (z analy-
zovanej trojice maliarov) najviac zaujíma vonkajšia
stránka tejto interakcie, objektivna dimenzia signi-
fikácie. Oscilácia zobrazenia člověka v polaritě obrazu
jeho vonkajšej a vnútornej podoby7 koncepčně před-
znamenává niektoré přístupy autorov mladšej gene-
rácie, riešené už ale z iných, najčastejšie scientistických,
resp. scientistných pozícií, predovšetkým pokusy o de-
finovanie nového typu portrétu na báze priameho
spredmetnenia psychických procesov v obraze a jeho
explicitným spojením s optickou podobou, tak ako ich
reprezentujú tvořivé programy Ladislava Garného
a Jozefa Bubáka.
Jozef Bubák vychádza z tradičného typu portrétu,
zo zmyslového zobrazenia na báze empirickej optiky,
ktoré v obraze konceptuálne spája s projekciou a spred-
metňovaním psychických procesov a obsahov psychiky
{Portrét, 1975; Portrét B. K., 1976; Sestnásťročná, 1976).
Paralelné rozvij aný program Ladislava Garného
integruje do svojich obsahov dóležitý nový prvok —
čas — a to hned z dvoch aspektov — čas chápaný ako
následnosť a změna {Autoportrét, 1977; Košíkáři —
Košíková, 1978) a zároveň čas ako charakterizácia do-
by, v ktorej zobrazený žije — ako historicita obrazu
{Picasso, 1976—1977). U obidvoch autorov — najmä
však u Garného — nachádzame zároveň prvok, cha-
loading ...