7

le sa prehlbujúcimi a mnohostrannějšími umě-
leckými prostriedkami. „Jazykom“ architektúry
je signalizácia uměleckým tvarom, ktorý má
historicky podmienenú platnost’, je všeobecne
zrozumitelný. Myšlienky, ktoré architektúra
vyjadřuje, sú obsahom architektonického diela.
Sú to idey hovoriace o živote, o názoroch, ci-
tech a potřebách doby, o postoji umelca k nim.
Obsah vždy znamená najdóležitejšiu stránku
predmetu, vyjadřuje jeho podstatu, základné
vlastnosti a znaky. Spósob, ktorým sa tlmočí
obsah a ktorý sa stává priamym dorozumieva-
cím signálom ako vonkajšia, hmotná podoba, je
formou architektonického diela. V podstatě for-
ma spája prvky obsahu, bez nej nie je sám ob-
sah možný. Nemá byť apriórna, náhodná, ilu-
zívna. Forma a obsah sú kategóriami dialektic-
kého materializmu, tvoria jednotu a majú velký
význam pře pochopenie procesov vývinu aj
v oblasti architektúry.
Architektúra, okrem možnosti vyjadriť zásad-
né city a myšlienky (móže nadchnúť i dojať,
móže byť radostná i vážná, intímna i monumen-
tálna, jemná i drsno pósobiaca), musí zodpovedať
účelu, úžitkovosti, hospodárnosti. Architektonic-
ká tvorba, aby zohladnila všetky požiadavky
a aby jej výsledkom bolo i účelné dielo, je zlo-
žitým procesom svojimi zákonitosťami, kterých
pochopenie nám umožňuje skúmať a porozumieť
nielen architektonické diela súčasnosti, ale aj
dávnej i nedávnej minulosti. Architektonická
kompozícia má širší význam, keďže obsahuje
nielen vlastný proces tvorby — „komponovania“,
ale aj spátné problémy a vzťahy častí architek-
túry už realizovanej.
Pri skúmaní a hodnotení historických pamia-
tok třeba ich sledovat zo širšieho hl’adiska, vží-
vať sa do procesov tvorby tej-ktorej doby — od
zasadenia do prostredia, až k vlastnému riešeniu
celkového komplexu, k skladbě jednotlivých
nmôt a priestorov — ako aj sledovat väzby tva-
rov a ich súvislosti kritériami architektonickej
kompozície. Jednotlivé principy architektonic-
kej kompozície sú estetickými kategóriami. Ne-
možno ich všeobecne hierarchizovať, úzko sa
prelínajú a prekrývajú. Hlavnou úlohou archi-
tektonickej kompozície je správné rozvinúť
a uviesť do harmonických vzťahov jednotlivé

architektonické vyj adr ovaci e pr ostři edky —
principy, pomocou kterých architekt dokáže vy-
jadriť každý svoj záměr (subjektivný činitel —
inteligencia autora, vlastnosti, sklony), ale aj
potřeby společnosti (objektivny činitel — potře-
by adresáta, objednávateli, prostredie, funkcia,
obsah).2
Pri rozbore a dokumentovaní kompozičných
princípov ranobarokovej architektúry možno tie
najhlavnejšie uvádzať v nasledovnom poradí:
hmota, priestor, proporcionalita, tektonika, tva-
rosloví e.
1. Hmota
Základnými elementmi kompozície v archi-
tektúre sú línia, plocha, objem a priestor.
Línia je najjednoduchší prvok pri vytváraní
plôch a telles — objemov, hmot. Je to čiara —
hrana, rovná alebo křivá, ale aj obrys, silueta.
Pósobí buď statickým, pokojným dojmom (rov-
ná línia), alebo dynamickým (křivky konvexné
či konkávne), v smere horizontálnům alebo ver-
tikálnům.
Plocha je dalším prvkom pri vytváraní hmo-
ty. Uplatňuje sa tvarom, rozmermi, povrchom,
farbou a členěním. Plochy móžu byť rovné, pra-
videlné, oblé a gulové (stredovo symetrické), po-
lopravidelné a nepravidelné. V architektúre sa
uplatňujú aj rožne kombinácie tvarov ploch.
Podobné členenie plôch líniami móže byť hori-
zontálně, vertikálně a kombinované.
Objem v architektúre, to je základná hmota,
skutočný reálny útvar, vytvořený vonkajšími
plochami architektonického diela, inými slovami,
priestor, který vypíňa nějaké teleso.
Priestor má v architektúre podstatný význam;
bude predmetom rozboru, ako opačný útvar,
v ďalšej kapitole.
Kompozícia hmot je obyčajne skladbou zá-
kladných geometrických telies (kočka, hranol,
ihlan, válec, kužel’, gula a ich kombinácie), a to
radením tvarov, ich násobením alebo prenika-
ním. Vonkajšie plochy sú buď rovinné (prieseč-
nice plôch sú priamky — pósobenia statiky), ale-
bo rotačné (priesečnice sú křivky — pósobenia
dynamiky). Dóležitým kritériom pri skladbě
hmot je aj obrys — silueta a členenie hmot lí-