Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1983

Page: 29
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1983/0125
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
29

kým výplňovým murivom. Výplňové murivo
nemá nosnú, ale len ohraničujúcu funkciu.
V historickej architektúre systém kostry sa naj-
viac rozvinul v gotíke. Výplňové murivo sa ma-
ximálně vylahčovalo (okná), oporné piliere sa
dostali z interiéru do exteriéru. Celý systém bol
založený na plynulosti priebehu statických sil
od vrcholu klenby až k pätke pillera. Postupné
sa odstraňovali články, ktoré rušili túto plynu-
lost (hlavice, horizontálně římsy).18 Tento sys-
tém bol tak přísné viazaný svojimi časťami, že
len v celistvosti mohol plnit svoju tektonická
úlohu (antický štíp vyvážený mohol stát sám
osebe, gotická přípona sama by sa zrútila).
4. Podlá spósobu zastropenia vnútorných
priestorov rozoznávame tektonické systémy
s rovnými stropmi a s klenbami. Tie sa v inte-
riér! kombinujú so stěnou, tiež tektonicky roz-
ličné stvárnenou. Niekedy v interiérech převa-
žovala stránka čisto dekoratívna nad tektonic-
kou.
Rožne stropy z róznych materiálov (od anti-
ky cez románsku a renesančnú architekturu) sa
skládali obyčajne z trámov a výplně medzi nim’j
alebo tvořili sieť kaziet. Buď priamo dosadali
na nosnú stenu, alebo boli oddělené římsou.
Stropné trámy pokračovali na stěnách pilastra-
mi, lizénami, konzolami, ktoré obyčajne bývali
plošnejšie než v exteriéroch. Výplně stvárňo-
vala maliarska a soohárska výzdoba.
Systém klenieb sa vy ví jal od antickej rímskej
architektury a rozvinul sa najmä v architektúre
epochy feudalizmu. Podstatou klenieb je pre-
nášanie zvislého zaťaženia od vrcholu klenby
do jej pätiek, pričom vodorovnej tlakovej zlož-
ke čelia podpory. Klenba buď vytvárala so zvis-
lými podporami jeden celok alebo bývala doj-
movo oddělená římsou. Klenba valená vyžaduje
dve protilahlé nosné steny, křížová prenáša tla-
ky do režných bodov pódorysu.
Pre rané obdobie baroka je charakteristické
používanie klenieb, ktoré boli vytvořené v pre-
došlých historických epochách. Bolo však třeba
preklenúť obyčajne váčšie rozpony jednoloďo-
vých priestorov ranobarokových kostolov. Naj-
viac sa uplatnila klenba valená, priarna s pásmi,
velmi často s lunetami, ďalej klenba pruská,
česká placka, v obytných priestoroch tiež klen-

ba korýtková a zrkadlová, v kláštoroch klenba
křížová. S kopulovitým zastropením sa v našej
ranobarokovej architektúre nestretávame. V in-
teriéroch raného baroka na území Slovenska vi-
dieť v niektorých prípadoch súvislosť tektoniky
steny a klenby — pásy klenieb sú podchytené
pilastrami alebo piliermi steny; inokedy je táto
súvislosť popretá tým, že mohutná římsa nieke-
dy zložite zalamovaného kladia tvoří nápadné
rozhranie medzi systémem klenby a steny. Zvis-
lé steny, bohato členené celými zrastlicami pi-
lastrov s prudkými kontrastmi světla a tieňov,
začínajú byť v protiklade k ploché klenby, na
ktorej postupné začína převládat jemná maliar-
ska výzdoba. Pri nástupe vrcholného baroka po-
vrch klenby tvoří už súvislý, vzdušný obal, ktorý
postrádá plastickosť. Nastáva úplné, optické od-
delenie klenby od sústavy podpor a popretie jej
tektonických vlastností. Neskór iluzivně malby
úplné zotreli představu o tektonickom utváraní
klenby a navodzovali představu nekonečnosti
priestoru.
5. V ranobarokovej architektúre u nás, najmä
na vonkajších priečeliach sa najviac používala
kombinácia základných tektonických systémov.
Systém stípov a kladia aplikovaný na celistvej
stene poznáme hlavně z rímskej antiky. Do-
siahla sa jednak váčšia stabilita steny (štípy,
polostípy, pilastre ako kostra + výplň), jednak
štípy s kládím a archivoltami mohli byť štíhlej-
šie a s váčšími rozponmi. Aj v renesanci! sa
v nemalej miere používali kombinované tekto-
nické systémy. Najmä vysoký rád neskorej re-
nesancie a manierizmu so stěnou vylahčenou
otvormi umožňoval uniesť aj zložité a bohaté
atikové ukončenie stavieb. Takýto tektonický
systém možno považovat za pravdivý, podpo-
rujúci realizmus architektúry. Kým v renesanci!
sa dosiahla dokonalá rovnováha medzi nesúcimi
a nesenými článkami v spojitosti s výplňou ste-
ny, v ranom baroku začína silnieť tendencia po-
pierať ich logický vztah. Nesúce články začali
byť předimenzované (zmnožovanie do skupin
stípov, pilastrov). Nesené články bývali přeru-
šované, akoby roztrhané, čo uvolňovalo viaza-
nosť článkov navzájom. Vlast.ná stená bývá po-
tlačovaná plastickosťou stípov a kladia (vo vr-
cholnom baroku vyústenie až do kulisovosti).
loading ...