42

mov, ale naopak, snaha vyrovnat’ sa s nimi po-
mocou náboženstva. Povedané slovami K. Marxa
„náboženská bieda je jednak výrazom skutočnej
biedy, jednak protestem proti skutočnej biede.
Náboženstvo je povzdych utlačeného tvora, cit
bezcitného světa, duch bezduchých pomerov.“;>
Aj Opitz si uvědomuje nemožnost žitia v takom-
to svete, ale jeho riešenie je úplné iné. Láska,
jeho súkromný svět je mu přednější a rezignuje
s pocitom viny na riešenie: „tu muka zřít a přec
krom lásky neznát látky“.6 Je typickým před-
stavitelům skupiny dvorskej spoločnosti, ktorá
žila vo svojom snovem zjemnelom svete s aris-
tokratickými, dvorskými ideálmi.
Kamenná plastika Slovenska 17. storočia, ur-
čená predovšetkým pře exteriér, sa svojím po-
solstvom neobracala k úzkej sociálnej vrstvě;
bolo to naopak umenie pre všetky vrstvy spo-
ločnosti. Toto umenie s náboženskou tematikou
sa stalo zbraňou i obranou viery, bolo pamiatkou
víťazstva i dokumentom minulosti. Preto je iko-
nografia kamennej plastiky Slovenska 17. storo-
čia jasným výrazom i odrazom doby. Pod tlakom
reformácie, katolíckej cirkvii i Habsburgovcov
mizne profánna ikonografia prvej polovice 17.
storočia, ktorá bola ešte svedectvom renesanč-
ného antropocentrizmu. Súčasne mizne i plura-
lita ikonografie z obdobia okolo polovice 17. sto-
ročia a do popredia sa dostává len jediný motiv
— motiv Márie — ktorý súvisel so sl’ubom Habs-
burgovcov i katolíckej církvi vytvořit z Uhorska
„Mariino královstvo“ (Regnum Marianum).
Ikonografické premeny plastiky Slovenska 17.
storočia sledujeme ďalej v troch okruhoch: v ob-
lasti antickej, svetske j a kresťanskej ikonogra-
fie.
Jedným zo základných slohových prúdov 16.
a 17. storočia bola renesancia a jej zásluhou sa
v umění dostává do popredia záujem o konkrét-
ného jedinca — renovatio hominis — čo sa odra-
zilo i v tvorbě náhrobnej plastiky, základného
typu renesančného soohárstva. Avšak renesancia
má i druhů stránku, snahu obnovit klasické
principy — renovatio antiquitatis. Z formálnych
znakov badáme postupné uplatňovanie rene-
sančných princípov v budovaní priestoru, kom-
pozície, v kánone postavy. V ikonografii však
chýbajú klasické antické motivy — či už myto-


1. Ján Weinhart, arkier Ebnerovho domu. 1636, Ban-
ská Bystrica. Ikonografia zlava doprava: David, Mar-
cus Curtius, Mucius Scaevola. Foto R. Kedro

logické, alebo příběhy z gréckych a římských
dějin. Táto absencia antickej ikonografie je
charakteristická nielen pre sochařstvo, ale aj
pre maliarstvo tohto obdobia; umenie 16. a za-
čiatku 17. storočia má pre túto absenciu antic-
kých motívov črtu „neklasickej renesancie“.7
V literatúre tohto obdobia je však vztah k an-
tickej tradicii velmi silný, takže si musíme po-
ložit otázku, prečo je v literatúre takéto sme-
rovanie běžnou súčasťou tvorby, a prečo tomu
tak nie je v zobrazujúcich umeniach — sochár-
stve a maliarstve. Literárny humanizmus na
Slovensku v prvej fáze je zviazaný s mecénmi,
katolickými biskupmi Oláhom, Bornemiszom
a Verančičom, pričom sa „obmedzil len na akú-
si formu kultúrneho životného štýlu s klasickou
erudíciou a prázdnými frázami“.8 Spomenutí
církevní hodnostáři nemalí dóvod pěstovat’ drob-